Bezpečie v neistých časoch

Súčasná celosvetová pandémia nás všetkých núti meniť zabehnutý životný štýl, otriasa našimi istotami a napĺňa nás obavami. Je prirodzené, že aj bežný dospelák, ktorý už všeličo preskákal, sa v takejto situácii cíti ohrozený, zdravotne či existenčne. Obava a strach o svojich blízkych, starých rodičov či deti je však v tomto prípade účelným mechanizmom, ktorý nás napríklad vedie k dodržiavaniu zvýšených hygienických pokynov, izolácii doma či noseniu rúšok. Môže sa však stať, že tých citlivejších z nás strach či úzkosť ovládne natoľko, že naše okolie, vrátane detí, sa touto úzkosťou „nakazí“. Deti sú vnímavé bytosti a prežívajú či vyjadrujú emócie inak ako dospelí. A ak majú k tomu ešte vo svojom príbehu skúsenosť straty, traumy, zažili vo svojom detstve nepriaznivé životné okolnosti (strata rodičov, zanedbávanie, rozvod), prežívajú každé otrasenie svojimi istotami veľmi citlivo. Úzkosť či strach môžu prejavovať inak ako dospelí, čo je dané prirodzeným vývojom ich nervovej sústavy a mozgu. Často preto reagujú na stres inštinktívne, cez mechanizmy prežitia, alebo emocionálne, v správaní. Môže to vyzerať napríklad tak, že dieťa sa správa nevypočítateľne, robí akoby „naschvál“ nepríjemné veci, viac kričí a je menej zvládnuteľné, alebo si robí zásoby jedla pod vankúšom viac ako predtým.

Majme ako dospelí na mysli, že aj keď sa dieťa správa chvíľami bezstarostne, veľmi pravdepodobne si robí starosti o svojich rodičov, starých rodičov, seba, súrodencov, svet ako taký… Jeho krehký pocit bezpečia môže byť zrazu otrasený tým všetkým, čo počuje o novom víruse, ako vidí svojich blízkych – veľkých a neohrozených dospelákov – strachovať sa pri pozeraní správ, hovoriť o strate práce, či o počte mŕtvych v susednej krajine. Aj keby sme nič nehovorili, naše obavy, úzkosti a stresy deti zachytávajú neviditeľnými senzormi a prijímajú do seba, často bez toho, aby ich vedeli zvládnuť. Psychosomatické prejavy, regres smerom k vývojovo mladšiemu veku, neurotické prejavy ako tiky či obhrýzanie nechtov, prejedanie sa či strata chuti do jedla, agresivita voči okoliu, to všetko môže byť prejavom strachu, ktorý sa usídlil v detskej duši. Tlak zo školy či od rodiča na výkon, učenie, úlohy zo školy, môžu tieto prejavy ešte zvýrazniť. Rúška, v ktorých všetci chodia po vonku aj v televízii, môžu v dieťati takisto znásobovať pocit úzkosti. Mladšie deti potrebujú vnímať ľudskú tvár a môže byť pre ne stresujúce vidieť všade zahalené tváre.

Ako pomôcť našim deťom zvládať záťaž spojenú s novou situáciou? V prvom rade, majme na mysli, že sa ich to tiež týka a že prežívajú túto situáciu vo svojom vnútri a možno aj nevedomky omnoho intenzívnejšie, než si myslíme. Že to na nich tiež „dolieha“. Dospelý človek má oveľa viac schopností a skúseností na zvládnutie takýchto nepredvídateľných udalostí. Skúsme popremýšľať, čo nášmu dieťaťu môže pomôcť, aby sa cítilo bezpečnejšie. Začnime od seba – pomôžme najskôr sebe upokojiť sa, vyrozprávať niekomu dôveryhodnému, obmedzme pozeranie a počúvanie správ, aby naše dieťa počulo čo najmenej negatívnych informácií, ktoré ešte nevie spracovať. Strach zo straty kontroly nad svojím životom majú v takýchto situáciách aj dospelí, spomeňme si na horúčkovité nakupovanie ľudí po prvom vzostupe ochorenia Covid 19.

Deti majú prirodzene nižšiu možnosť ovládať, kontrolovať svoj život a reagujú na stres aj snahou kontrolovať čo najviac svoj život, prevziať „kormidlo“. Preto skúsme dávať svojmu dieťaťu možnosť mať vplyv na malé rozhodnutia (čo bude jesť na raňajky – maslo alebo nátierku?, alebo akú hru si zahráme – človeče alebo karty?), samozrejme podľa veku (nielen fyzického, ale hlavne mentálneho). Pri väčších veciach však buďme tými, kto rozhodne a pevne drží „kormidlo“ v rukách (vonku na ihrisko nejdeme, ideme do lesa! alebo starých rodičov teraz nejdeme navštíviť, radšej im zavoláme…). Buďme tými, kto je väčší, silnejší, múdrejší a láskavý. Hovorme s deťmi o víruse, ale veku primeraným spôsobom, s menšími deťmi hravo a s väčšími aj s informáciami a faktmi, no nezabudnime vždy hovoriť aj o možnostiach čo robiť, o nádeji, budúcnosti. Napríklad, spomeňme, že je tu veľa šikovných múdrych ľudí, ktorí sa starajú o to, aby sme to všetci zvládli. Povzbudzujme ich, aby vyjadrili svoje pocity, napríklad v hre (s figúrkami či maňuškami – pýtajme sa zvieratiek či figúrok, čoho sa boja a nechajme dieťa za nich hovoriť), bojujme spolu s nimi s neviditeľnými nepriateľmi či už mečmi, alebo boxerskými rukavicami, či s lekárskym kufríkom.

Zaveďme v rodine režim dňa, kreslený alebo písaný ho zavesme na viditeľné miesto – deťom dodáva pocit istoty, predvídateľnosť a súčasne môže celej rodine pomôcť štruktúrovane tráviť dni. Cvičme, tancujme, hýbme sa spolu doma, vyjdime si do lesa alebo na opustenejšie miesta na prechádzku. Uvoľnime stres a tlak zo školy, prijmime, že nebudeme možno najvýkonnejší rodičia s najšikovnejším dieťaťom v triede. Nie sme učiteľmi, buďme hlavne láskavými rodičmi.

Ak sme boli na dieťa nepríjemní, alebo sme len dôrazne zadávali hranice, nezabúdajme na „opravu“, naše dieťa potrebuje počuť, že ho máme radi, nech sa urobí čokoľvek. Buďme fyzicky aj mentálne prítomní a reagujme, keď dieťa niečo potrebuje, možno sa pri zníženom pocite bezpečia potrebuje uistiť, že sme tam pre neho. Môže sa stať, že sa správa nejaký čas ako mladšie („roztáča“ svoj kruh pripútania, ako keď bolo bábo). 

Hrajme sa aspoň raz denne s dieťaťom tak, ako to ono chce, nezabúdajme na fyzický kontakt – môžeme si na chrbát kresliť či písať, sadiť záhradku či „šúchať“ dotykový displej na chrbte. Hrajme sa na bábätko, okúpme sa spolu ak je to možné, zaspávajme či spime spolu v jednej posteli, nezabúdajme na spoločné bláznenie a jašenie. Spravme dieťaťu „bunker“ či pelech, v ktorom sa bude cítiť dobre. Nechajme dieťa s našou podporou pripraviť malé jedlo či pomôcť s varením, pomáha mu to cítiť sa užitočným a mať pocit, že môže niečo v zmenenej situácii ovplyvniť. Neriešme „bordel“ v byte, viac ako je nutné. Všetky tieto drobnosti môžu prispieť k tomu, že sa vaše dieťa bude cítiť počas tohto náročného obdobia v bezpečí, čo prispeje k psychickej pohode celej rodiny.

Ak by ste napriek tomu mali pocit, že to nestačí a v čomkoľvek sa potrebujete poradiť, naše centrá Návrat sú vám k dispozícii – telefonicky či cez rôzne aplikácie.

Soňa Očkášová,
psychologička Centra Návrat v Bratislave