Viete ako nám emócie ne/pomáhajú si rozumieť?

Čo nám emócie chcú povedať? Vieme si vďaka nim lepšie porozumieť? Alebo nás v porozumení oslabujú? Toto boli témy, ktoré sa niesli chatou Lubetha v Ľubietovej na víkendovom rekreačno-poradenskom pobyte pre náhradné rodiny. Spolu s 11 rodinami (6 rodičov, 11 detí a 5 dospievajúcich a mladých dospelých), sme na ne hľadali odpovede. Naladiť sa na naše vnútro i na seba navzájom nám pomohla aj muzikoterapia. Čo si z pobytu odnášame?

Mladí sa stali viac ako našimi predĺženými rukami

Základným princípom v našich službách je čo najviac zapojiť dospelých i deti do spoločnej tvorby programu. Partnerstvo rodiča a odborníka je v Návrate dlhodobý princíp spolupráce a rôznym spôsobom ho už roky rozvíjame. Osvedčilo sa aj teraz na pobyte.

Mladí túžia byť začlenení a my sme vedeli, že súčasťou nášho pobytu bude 5 dospievajúcich a mladých dospelých. Títo mladí ľudia, ktorým sa stali náročné veci v minulosti, majú oproti nám, odborným dospelákom, obrovskú výhodu a to, že majú osobnú skúsenosť a vek bližší deťom. Túto ich jedinečnosť sme vnímali ako zásadnú pre partnerstvo s nimi.

Nie sú iba teenageri, a nie sú iba tí, ktorým sa stali náročné veci v minulosti. Sú aj tí, ktorí ich už viac rokov majú za sebou, otvorili sa hlbokým vzťahom v nových rodinách a zvládli to najlepšie, ako vedeli. Zažili sme, že už dnes majú schopnosti byť oporou aj nám, odborným zamestnancom, i mladším súputníkom.

Preto sme sa rozhodli prizvať ich ako dobrovoľníkov k menším deťom a toto rozhodnutie sa nám veľmi osvedčilo. Boli našimi predĺženým rukami a zároveň staršími kamarátmi detí. Držali „mini ľudí“ za ruku a hľadali s nimi poklad, utierali im štetce, umývali ruky či hojdali ich na hojdačke. Za to im patrí naša obrovská vďaka, lebo nám dali priestor venovať sa ostatným a sústrediť sa na pripravené aktivity.

Ako sme otvárali tému emócií s deťmi

Deťom vo veku 4 až 10 rokov sme ponúkli hry, spoločné činnosti, malé či veľké výzvy s rôznymi prekážkami a mnoho iného. Boli sme s nimi, vnímali ich, pozorovali, pýtali sa, podporovali, počúvali… A oni? Nádherne komunikovali cez svoje správanie, čo sa v nich deje. O akých emóciách nám pri tom všetkom rozprávali?

9-ročný Danko. Pozeral na všetky aktivity s túžbou v očiach, ale jeho hlava nedovolila vykročiť jeho nohám, aby sa do hier zapojil.

7-ročná Tatianka. Držala sa maminky alebo ocka. Všade ich potrebovala, všade ich volala a kontrolovala, či sú pri nej. Sem tam si dokázala od nich odbehnúť a hrať sa len tam, kde neboli iné deti.

5-ročný Samuel. Ešte sme ani nezačali hrať hru, už sa predieral, aby stál pri začiatku ihriska ako prvý. Nehľadel, či pri predieraní sa dopredu spadne alebo ublíži iným. Dôležité bolo, aby sa mu ako prvému dostalo plnej pozornosti. Keď ju dostatočne mal, upokojil sa a dokázal prenechať priestor a pozornosť aj ostatným.

5-ročná Erika. Veľmi chcela všade byť, ale nedokázala robiť veci tým spôsobom, ako ich robili ostatní. Potrebovala veľa pomoci. Veľa ráz to vzdávala, rozkričala sa a akoby sa celé jej ja rozutekalo ďaleko od všetkých. Zrazu niekto pustil hudbu, čo sa jej páčila a ona tancovala úplne celá a najlepšie spomedzi všetkých a oči i celé jej ja žiarilo od nej až k nám ostatným.

* Mená detí boli z dôvodu zachovania anonymity vymenené.

Ktorú emóciu v rodičovstve prežívate najintenzívnejšie?

Pod vedením profesionálov sa dospeláci rozprávali, vzdelávali, vymieňali si pocity, obavy, radosti a skúsenosti. Spolu sme sa zdieľali aj o tom ktoré emócie prežívajú v rodičovstve najintenzívnejšie a kedy sa táto emócia objavuje, čo ju živí a čo znižuje jej moc:

Strach ako primárnu emóciu a hnev ako sekundárnu. Obojstranne, aj u dieťaťa aj u mňa. Prirovnala by som to k búrke. Niekedy prichádza pomaly, predchádzajú jej rôzne iné úkazy – zostane tma, fúka vietor, inokedy príde rýchlo a nečakane. Najčastejšie sa opakuje v neskorých poobedných alebo skorých večerných hodinách. Celodenná únava, kopec povinností ešte pred sebou, úlohy, strata pozornosti… Posilňuje ich snaha stihnúť všetko a s čo najlepším výsledkom. Oslabuje ich kľud a uvedomenie si, že nejde o život.

Hnev, výbušnosť ako sopka, ktorá chrlí lávu. Prichádza, keď mám pocit, že nemám veci pod kontrolou. Keď deti opakovane nereagujú na moje upozornenie. Posilňuje ju únava, snaha všetko kontrolovať, strach.

Ktorá moja emócia mnou najviac zatrasie? Zlosť – prirovnala by som ju ku kaktusu😊. Najčastejšie sa objavuje večer. Posilňuje ju neposlušnosť mojich detí😊 a čo znižuje jej moc? Môj humor.

Lásku- Fénix, ohnivý vták, ktorý vždy vstane z popola. Je silný, krásny a vďaka krídlam aj slobodný. Oheň je živel ale aj pomocník. Keď sú problémy alebo vidí chyby, nebojí sa a bojuje s nimi, znova a znova odpúšťa, lebo ľúbi. Čo vyživuje moc mojej lásky? Komunikácia, rešpekt voči rozdielnej povahe, názorom, chybám, odpustenie a spoločne strávený čas, zážitky. A čo ju znižuje? Výčitky, ticho, dusenie emócií v sebe bez dobrej komunikácie, veľa práce, rozdielne záľuby, málo času stráveného spolu.

Čo sa rodičia učili v rodičovskej škole?

Rodičia mali počas pobytu trikrát Rodičovskú školu (dve doobedia a jeden večer) a preberali sme v nej tému: Ako rozumieme emóciám? Ako si vďaka nim vo vzťahu s dieťaťom rozumieme či nerozumieme.

Naše rodičovské skupiny alebo rodičovské školy majú na pobytoch pevné miesto. Rodičia v nich nie sú našimi žiakmi ale partnermi, spoluhľadačmi – v tejto rodičovskej škole zdieľaním svojich skúseností hľadali v menších rodičovských tímoch, ako deti vyjadrujú emócie a ako sa postaviť zoči voči vlastným emóciám. 

Spájalo ich rodičovstvo k prijatým deťom – k deťom, ktoré prešli v ranom detstve rôznymi nepriaznivými udalosťami (opustením, zanedbávaním, týraním, presúvaním z miesta na miesto, stratami blízkych osôb, dlhodobým neuspokojením emočných potrieb a mnohým ďalším neštandardným udalostiam trvajúcim rôzne dlhý čas). Prejsť takýmito udalosťami znamená niesť ich v sebe aj v podobe emócií, v rôznych podobách správania, vnímania sveta, vzťahov, svojho tela, učenia sa, pamätania, prežívania, atď. 

V bezpečnom kruhu rodičia zdieľali svoje skúsenosti, niekedy v celej skupine inokedy v premýšľajúcich tímoch. Toto rodičovstvo kladie na dospelých mnoho špeciálnych nárokov a pozýva ich do tzv. terapeutického rodičovstva. Jeho súčasťou je aj skutočné sebaporozumenie, sebaprijatie, väčšia miera sebastarostlivosti  i sebasúcitu. Veľkou výzvou je tiež sebaregulácia – schopnosť znižovania, utišovania, upokojovania našich silných emócií, ktoré situácie s traumatizovanými deťmi v nás dospelých vyvolávajú. Mnoho z emócií môže byť nepríjemných, ťažko únosných a vyžadujúcich si rozvoj ďalších schopností pre ich regulovanie.

Postupne sme sa cez zdieľanie a malé edukačné okienka dostali k základnému princípu rodičovstva (nielen terapeutického):

Keď sa upokojí rodič, môže upokojiť dieťa.

Ale ako sa o seba postarať keď do rodičovského srdca  prichádzajú „búrky“? Ako im/sebe porozumieť? Ako im predísť alebo znížiť ich dosah na nás a na dieťa? Ako počas „búrky“ byť oporou dieťaťu a „neriešiť“ svoje silné emócie? Ako sa čo najskôr po náročnej situácií či konflikte zblížiť a prepojiť s dieťaťom, aby precítilo, že sme v tom spolu pred, počas aj po?

Sme radi, že rodičia našli počas diskusií, rozhovorov, načúvania, počúvania niť, ktorej sa môžu držať a na časť otázok našli odpovede. Ďalšia vnútorná cesta ich čaká.

V čom sú nám rodiny a deti povzbudením a inšpiráciou?

Sme povzbudení silou komunity rodičov, detí i rodín, ktorá sa na takýchto pobytoch vytvorí.

Sme inšpirovaní deťmi, ktoré čelili svojim strachom z neznámeho, z hlučného, z nečakaného alebo zo zaľudneného prostredia pobytu, no ostali. Ostali a hľadali so svojimi dospelými, aj s našimi mladými dobrovoľníkmi a kolegami podporu v tom ako to nové uniesť, ako si pýtať pomoc, ako prekonávať ťažké, ako sa otvoriť novým vzťahom, ako sa v tom postupne cítiť lepšie a ako si aspoň časť z toho, čo svet ponúka, užiť.

Sme inšpirovaní rodičmi, ktorí veria v silu hlbokého vzťahu. Zároveň sú si však vedomí, že rodičovstvo k týmto deťom je aj o tme, samote, veľkých búrkach, zúfalstve, nečakaných prekvapeniach a výzvach, o radosti a starosti, o smútku, bezmoci, o nádeji i o spoločnom zvládaní katastrof  – niečo, čo sa príliš podobá na poctivo precítený a prežitý život.

Boli sme svedkami toho, že sa v tom všetkom snažia zachovať otvorenú myseľ, vidieť v dieťati  i v sebe silné stránky, byť tvoriví, udržať si humor, relaxovať, postarať sa o seba, hľadať silu, zdroje, podpornú komunitu, ale aj záchranné koleso, istiace laná a baterku na svoju cestu. Nemáme o nich strach. Ale sme tu, ak by potrebovali našu pomoc a podporu…

Ďakujeme Golf Charity Tále a darcom, vďaka ktorým bolo možné tento pobyt realizovať. Tešíme sa z iniciatívy študentov Lýcea C. S. Lewisa, ktorí iniciovali zbierku na Startlab.

Za celý pobytový tím Dana Koníček Žilinčíková,
poradkyňa a terapeutka, supervízorka a koordinátorka Centra Návrat v Banskej Bystrici

Úvodná ilustračná foto: Peter Coch