O krajine, ktorú zahalil strach

Keď prišla ku nám do poradne, bola na začiatku druhého mesiaca. Drobné žieňa s veľmi peknými očami a veľkým smútkom.
Bola nervózna, očami blúdila po miestnosti a hľadala pevný bod. Podala som jej ruku, bola tým zaskočená. Usadila som ju a spýtala sa jej:
„Uvarím vám kávu alebo čaj?“.
„Kávu si poprosím,“ povedala ticho.

„Viete, ja, potrebujem ho dať na adopciu, ale je to ťažké. Už teraz nemáme čo jesť, neviem ako to bude. Ja, nechcela som to takto…“

„ Rozumiem vám, je to pre vás ťažké.“

„ Viete, pani z Úradu mi nikdy nepodala ruku. Ani kávu mi nenavarila. Je tu tak dobre.“

„Čo si myslíte, čo by vám mohlo pomôcť?“

„Ja neviem, toto mi pomáha, že tu môžem byť, že ma počúvate, že je tu teplo a pekne.“

„ Dobre, ponúkam vám teda, môžete sem prísť raz do týždňa, na hodinku. Môžeme si dať spolu kávu a rozprávať sa, súhlasíte ?“

„Naozaj môžem? To by mi bolo dobre. Naozaj. Ďakujem.“

Chodila každý týždeň. Niekedy bola veľmi smutná a sťažovala si na všetko, inokedy prišla veselá. Veľa stretnutí preplakala, najmä keď rozprávala o svojom detstve.

Monikin príbeh

Monika nemala ľahké detstvo. Ako 6 ročná musela odísť do detského domova a postupne stratila kontakt so svojimi súrodencami. Keď sa cez sviatky vracala domov, otec jej prejavoval svoju lásku. Až veľmi. Aj v noci. A ona túžila po úplne iných veciach. Túžila po mame, ktorá ju chápe a po otcovi, ktorý jej povie: ty si moja princezná. 
Keď vyrástla, nikdy sa k nim nevrátila. Nemohla. Príliš ju to čo bolo, bolelo. Dala prednosť ulici.  Niekedy to bolo veľmi tvrdé. Nevedela komu môže veriť. Nevedela, čo všetko bude musieť urobiť, aby mala kde spať, aby mala čo jesť. Robila čo sa dalo.

Niekedy jej bolo zo seba zle, niekedy nič necítila. Potom stretla staršieho muža. V niečom jej pripomínal otca, ale bol láskavý: mal pre ňu milé slovo a krásne ju objímal. Potrebovala aspoň kúsok nehy. Keď otehotnela, pochopila, že bude na dieťa sama, ale chcela ho. Bola statočná, aj keď sama. Snažila sa ako vedela, ale nevedela dávať niečo, čo  sama nedostávala v detstve. Kdekto ju súdil…ale fungovalo to v jednoduchej rovnici: keď máš málo peňazí, môžeš bývať len v štvrti a v domoch, kde žijú ľudia s podobným príbehom…a kde je chudoba, je bieda, je alkohol, sú bitky, sú nadávky, znásilnenia…ťažko byť dobrým.

Naučila sa prežiť.  Bola nešťastná, chcela odtiaľ preč, ale bez peňazí sa nedalo a ešte aj to dieťa…nenávidela ho, najradšej by bola keby…ale je…a pritom chcela len obyčajný život. Nechcela byť sama. Potrebovala s niekým byť, mať niekoho pre seba, k niekomu sa môcť schúliť…po nociach bývala sama, často jej niekto klopal na dvere…zapchávala si uši, aby nepočula…ale tak veľmi nechcela byť sama…už ani nevedela ako sa to všetko stalo…bolo to len raz…a vlastne ani jej to nedalo to, čo potrebovala…ako mohla byť taká hlúpa?

A potom, potom zistila, že je tehotná. Bola zúfalá. Zúrila, hnevala sa, na neho, na seba, na svojho syna, na svojich rodičov, na celý svet…nechcela, nechcela to takto. Nie, nemohla si to dieťa nechať. Vedela, že to nezvládne. Ledva uživila seba a syna, ďalšie dieťa nemohla zvládnuť. Rozhodla sa, že si ho dá zobrať. Zároveň však pochopila, že to nedokáže. Potom ju napadla  adopcia…

 
Chcela aby mu bolo lepšie ako pri nej

Na našich stretnutiach same sa rozprávali o tom , či by nebolo možné zostať mamou, či by nebolo možné sa stretnúť s otcom dieťaťa, či by nebolo možné aspoň o tom všetkom rozmýšľať. Čím viac sa blížil termín pôrodu, tým jej strach rástol. Pýtala sa, ako to bude prebiehať pri pôrode, keď chce dať dieťa na adopciu, akí ľudia sa oň budú starať. Chcela len, aby boli dobrí a aby ho mali radi. Chcela, aby išlo z pôrodnice ku nim domov….“ ja ho opúšťam, ale chcem, aby mu bolo lepšie ako mne. Pri mne by hladovalo a asi by som ho nevedela ani ľúbiť.“

„Viete, vy ste ma nikdy neodsudzovali, nikdy ste mi nepovedali nič zlé. Veľa ľudí na mňa nadáva, hovoria mi, že tak mi treba, že keď som sa prespala s cudzím, mám čo som chcela. Cítim sa tak sama…už tak veľa rokov, je to hrozný pocit, niekedy cítim ako všetkých nenávidím….majú sa lepšie ako ja….nenavidím ich….prečo mi to urobili?“

„Kto vám čo urobil?“

„ No veď viete, môj ….on, otec, prečo mi to robil….a ako to mohla mama urobiť, ako ma mohla nechať odísť do detského domova, prečo sa celý ten čas neozvala? Prečo mi nikdy nepovedala, že ma ľúbi? Nenávidím ju. Nenávidím jeho, nenávidím seba….nenávidím aj to dieťa. Ja , len som potrebovala, aby ma niekto konečne mal rád….“

Stretávali sme sa pravidelne každý týždeň, prípadne dva. Rovnako využívala možnosť, že nám môže zavolať, prípadne poslať sms a tešila sa, keď sme jej zavolali alebo jej prišla sms, že na ňu myslíme. Vnímali sme, že z hľadiska ochrany zdravia a vývinu dieťaťa je dôležité poskytnúť bezpečie tehotnej žene. To, že dokázala prísť, zatelefonovať, prijať nás u seba doma a hovoriť aj o svojich negatívnych pocitoch, sme vnímali ako jej prejav dôvery ku nám. A to bol základ toho, aby sme jej mohli pomôcť a aby tú pomoc bola schopná prijať.

Načo sa sústreďovala naša pomoc?

• na podporu a „terapiu“ pre ňu samotnú (rozhovory boli vedené tak, aby  mohla nájsť cestu k samej sebe, cestu k sebaprijatiu, k sebaúcte….snažili sme sa, aby našla cestu k sebe a k dieťaťu – či sa ho vzdá alebo nie)
• na podporu zdravého vývoja dieťaťa (považovali sme vzhľadom k záujmom dieťaťa  za mimoriadne dôležité, aby bolo napriek všetkému milované ženou, u ktorej sa vyvíja….)

Pravidelné stretávanie sa s Monikou nám umožňovalo monitorovať priebeh tehotenstva, životný štýl tehotnej ženy a „strážiť“ tak fyzické a psychické zdravie vyvíjajúceho sa plodu.

Jeden podvečer zvonil pracovný telefón. Kvôli nej som ho mala zapnutý aj cez víkend, zdalo sa mi dôležité ponúknuť jej takú možnosť, aby sa cítila, čo najviac prijatá a v bezpečí. Keď som ho zdvihla, povedala jednoducho: „Zostávam mamou, ona, ona je taká krásna.“ O pár dní na to som Moniku navštívila doma. Kojila malú a nežne sa nad ňou skláňala. Naša nasledujúca podpora  rodiny pokračovala intenzívne nasledujúcich 12 mesiacov a sústreďovala  sa predovšetkým na podporu vzťahu matky a dieťaťa.

Danka Žilinčíková, koordinátorka Centra Návrat v Banskej Bystrici
sociálna a psychoterapeutická poradkyňa a supervízorka