Podporte
nás
Danka Žilinčíková
26.10.2014

Keď utekajú…

Úteky detí z náhradných rodín sú pomerne časté. Časté sú však aj úteky detí, ktoré žijú v detskom domove a ktovie aké množstvo útekov detí majú za sebou tzv. Bežné rodiny. Ako to je s tým utekaním?

Na ochutnávku niekoľko výrokov rodičov o útekoch detí:
„On mi vravel, že aj tak utečie. Hovoril, že raz odíde,“ pestúnska mama 16-ročného chlapca, prišiel ku nim ako 6 ročný.
„Mám o ňu strach, prečo nič nepovie, veď môže, ja by som ju rada vypočula,ale ona utečie, odíde, nič nepovie, nevráti sa aj celú noc,“ pestúnska mama 17-ročnej slečny, prišla ku nim do rodiny ako 11 ročná.
„Niekedy to príde vtedy, keď je nám spolu dobre a nič nenasvedčuje tomu, že plánuje utiecť. Vtedy ma to naozaj dostane a zlomí,“ adoptívna mama 15-ročnej dievčiny, ktorá žije v rodine od svojich 7 mesiacov.

A pre rovnováhu aj reflexie od mladých ľudí, ktorí potrebovali „utiecť“:
„Ja nechcem od nich odísť, len som si nie istá, čo mám robiť a bojím sa a preto chcem ísť preč,“ 17-ročná slečna utekala z domu opakovane hlavne po situáciách, v ktorých si nebola istá pozitívnej reakcie od svojej pestúnskej mamy.
„Nebaví ma im všetko vysvetľovať, aj tak to nechápu, že musím ísť. Chcel by som, aby na to prišli. A oni chcú, aby som na niečo prišiel ja, ale ja neviem, čo chcú. Neviem tam s nimi byť vtedy,“ 16-ročný adoptovaný chlapec utiekol dvakrát a zakaždým povedal, že to chce urobiť.
„Niekedy mi je tam tak cudzo a oni to nechápu a ja potrebujem byť chvíľu od nich inde,“ 16-ročný chlapec utekal z pestúnskej rodiny v období plnom hádok a zákazov.

A ešte niečo zo strachov, o ktoré sa podelili rodičia:
„Bojím sa, že sa mu stane niečo zlé, že niekde v noci zostane, zamrzne. Zomrie. Toho sa najviac bojím.“
„Bojím sa, že si ublíži, že bude mať pocit, že to je správne.“
„Najťažšie pre mňa je, že uteká tam, odkiaľ pochádza. Čo keď tam ostane a všetko, čo sme mu dávali, zavrhne?“

A strachy detí, ktoré potrebovali odísť z domu:
„Bojím sa, že ma už nebudú chcieť a že to (útek) budú brať ako zradu. Ale to tak nie je. Ja len musím odísť.“
„Najhoršie je, že mi to potom vyčítajú. Ja ale neviem, prečo to robím. Musím.“

Ako zvládnuť toto obdobie? Ako byť vtedy rodičom? Existuje recept? Univerzálne platný určite nie. Vyzerá, že to nie je jednoduché ani pre rodičov, ani pre deti a mladých ľudí. Obe strany akokeby potrebovali inú reakciu od tých druhých.


Obe strany prežívajú akési neistoty, obavy, a niekedy aj niečo, čo nevedia pomenovať. Pamätám si ako ma v čase útekov mnohých detí z náhradných rodín, v dobrom zasiahla kniha S osudem v zádech, kniha o dospievajucom mladom mužovi a jeho vnútorných obavách, o tom ako sa rozhodol utiecť svojmu osudu (teda tomu, čo on považoval za svoj osud) zmenením si mena, inakším obliekaním, odchodom od rodičov, rýchlym vhupnutím do vzťahu so ženou… veľa som porozumela čím si asi mladý človek prechádza. Určite nie všetkému. Viem, viem, veľa útekov môže skutočne skončiť veľmi nebezpečne pre deti, ale zároveň tuším aká veľká sila ženie tie deti bežať – nie utekať,ale bežať. Čo keď bežia za nájdením znesitelnejšieho pocitu zo života? Odopreli by ste im ho? Viem, že to bolí, že ho necítia s vami, ale vy nie ste ich celý svet.

Milí rodičia, sme tu pre vás, aj keď potrebujú bežať či poodísť, nevieme a nechceme vám dať všeobecné „rady“ čo robiť a nerobiť, ale prosím, dôverujte im, že kvôli niečomu vážnemu a dôležitému potrebujú bežať a niečo dôležité pre seba nájsť. Keď toto píšem, mám ich životné cesty pred očami, tieto deti postrácali veľmi veľa a keď už dokážu vlastným úsilím niečo urobiť, tak to chcú po troche nájsť …a niekedy musia za tým pobehnúť.

Keď toto píšem, napadá mi, že potrebujú nájsť napríklad kus seba, ktorý sa im stratil alebo bol odopretý. A to mi dáva nádej, že chcú byť samy sebou a chcú byť samy sebou celí.

Dôvodov útekov detí je naozaj mnoho. Odporúčame konzultovať vašu konkrétnu rodinnú situáciu s psychológom, terapeutom alebo špecializovaným sociálnym pracovníkom. Určite je množstvo možností ako zvládnuť lepšie toto obdobie. Stojíme pri vás. Rovnako ako pri nich.

Dana Žilinčíková,
sociálna poradkyňa Centra Návrat v Banskej Bystrici

arrow-right
Infolinka

nielen o adopcii