Ako Katka s Radkou zatriasli Rodinou a Návratom

Katka mala 7 a Radka 11, keď sa im TO stalo. O pár dní mali byť „odobraté“ od svojich rodičov a ísť na základe rozhodnutia súdu bývať k svojej tete a strýkovi. Katka s Radkou trošku tušili, že návštevy „sociálky“  u nich doma niečo znamenajú. Rodičia ich však uisťovali, že sú dobrou rodinou a výborní rodičia, aj keď je doma veľa kriku, bitiek, zamykaní detí v inej izbe pri niektorých udalostiach dospelých, nedostatku jedla, zvláštnych návštev. Ich dcéry im to verili. Milovali ich.

Teta a strýko mali svoje 3 deti a štvrté na ceste, keď k nám zavolali.  Naša sociálna pracovníčka ich krok po kroku chystala na cestu – ako vyzdvihnúť deti, ktoré ku ním nejdú na výlet, ako hovoriť s príbuznými, že im „neberieme“ deti, iba ich prichýlime, kým si „dáte veci do poriadku“.

Katka a Radka sa ocitli v novej rodine. Nechceli to tak. Boli tu teta a strýko a ich bratranci a sesternice. Chceli ísť domov, rodičia im vraveli, že oni za nič nemôžu a teta a strýko zase, že rodičia majú problémy a súd rozhodol takto. Komu veriť a koho objať, keď mi chýba mama a otec?

Teta a strýko prijali Katku a Radku – inak by im hrozil detský domov. Vedeli, že to nebude jednoduché a že ich vlastné deti to budú mať tiež ťažké. A mali.  „Prečo sa s nimi učíš, mama? A prečo na nich míňame peniaze? A prečo ich nepošleš domov, veď mi zaberajú izbu? A prečo si ich nezobrali iní z našej rodiny“. Otázky. Otázky. Otázky. Odpovede nestihli byť sformulované, keď sa narodila Štvrtá. Šestonedelie ako čas pokoja sa nekonalo. Teta pomedzi dojčenie a uspávanie najmladšej a pomoc všetkým deťom pri učení a hrách konzultovala s nami telefonicky množstvo „operatívnych krokov“ z ich bežného života nebežnej rodiny.

Katkini a Radkini rodičia sa v tom všetkom strácali. Boli nahnevaní na strýka a tetu a na celý svet. Vyhrážali sa, kliali, nadávali.

„Oni vás nám zobrali! Robte strýkovi a tete zle, potom Vás pošlú preč!“ hovorili svojim deťom do telefónu.  A deti zo začiatku poslúchli. Milovali ich.

Katkina a Radkina mama mala z prvého vzťahu 2 dospelé dcéry. Mali ťažké srdce na svoju mamu, ktorá ich „nechala“. Hanbili sa za ňu a súcitili s Radkou a Katkou. Ako dobre, že sme ich spoznali.

Prečo si myslíme, že Katka s Radkou „zatriasli“  desiatimi členmi svojej širokej rodiny? 

Teta a strýka a ich štyri deti, ktorí im poskytli náhradný domov, potrebovali veľa sprevádzania. Keď si na seba všetci zvykali, keď sa delili o spoločný priestor, keď každý z nich niečo strácal, keď mali pocit, že to nezvládnu, keď každý bojoval v zmenenej situácii za „vypočutie“, za uznanie svojich práv a záujmov, keď strácali nádej, keď kypeli hnevom, keď pochopili, že to všetko nebude len na pol roka.

Katka a Radka potrebovali a naďalej potrebujú veľa sprevádzania v smútku za rodičmi, v hneve na nich a v nachádzaní síl na osobné stretnutia s nimi, na telefonáty a listy, na rekonštrukcie ich vzťahu, keď im rodičia zmizli zo života a znovu sa objavili. Ale tiež potrebovali a potrebujú veľa podpory vo vzťahu s „náhradnými rodičmi“, ktorí od nich chceli, aby pomáhali v domácnosti, aby sa učili, aby si po sebe upratovali, aby dobehli zameškané, aby mali sny  a aby o ne zabojovali.

Mama s otcom prežívali veľa hnevu na tetu a strýka, veľa smútku za deťmi, veľa hanby i beznádeje – čo teraz a ako ďalej. Potrebovali veľa sprevádzania, aby urobili rozhodnutie absolvovať liečbu na svoj boj s alkoholom,  aby ju nastúpili, aby ju dokončili, aby sa po nej dokázali pozrieť samy sebe do očí, aby zvážili čo ďalej, aby si odpykali trest za násilie, aby prevzali zodpovednosť za svoje omyly, za ublíženia iným, za vzťah s deťmi, za rekonštrukciu tohto vzťahu, za každé slovo voči nim.

Katkine a Radkine nevlastné sestry potrebovali veľa sprevádzania ako pomôcť mladším sestrám, keď sa im stalo niečo podobné ako nám, ako hovoriť o tom s partnerom, ako pomôcť tete a strýkovi, ako nevlastné sestry mať u seba na víkendy a prázdniny a ako hovoriť s nimi o ich, vlastne o našej, spoločnej mame. Ako v tom všetkom vidieť zmysel a robiť to dlhodobo a opakovane a pravidelne.

Katka s Radkou zatriasli mnohými členmi rodiny. Podľa nás v dobrom! Napriek všetkému nie sú len obeťami. Sú aj tými, ktoré to zvládli a ktoré dennodenne nachádzajú nádej byť nielen dcérami – vlastnými či nevlastnými, ale aj sestrami, dievčatami, spolužiačkami, kamoškami.

Takto spísané to nie je správa o „zlých“ rodičoch, však?! Pretože také čiernobiele to nie je. Pre nás je to, vďaka rozmanitosti služieb Návratu, ich dlhodobosti a vnímavosti, správa o sile širokej rodiny, o porozumení tomu prazákladnému, čo potrebujeme všetci – hlboké vzťahy.

Príbeh tejto rodiny „zatriasol“ aj našimi piatimi profesionálmi, ktorí v čaru svojich profesií dokázali počas štyroch rokov vyskladať dlhodobú podporu a pomoc pre nich všetkých – v šiestich dedinkách a mestečkách banskobystrického kraja vzdialených od seba viac než 70 kilometrov.

Jeden špecializovaný sociálny pracovník, tri psychologičky, jedna terapeutka, ktorí poskytovali svoje sily všetkým v prevažnej väčšine u nich doma.

A sme veľmi radi, že sme v tom všetkom mohli byť oporou aj príslušným oddeleniam sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré na takúto širokú variabilitu, kontinuitu, dlhodobosť zosúladené pôsobenie viacerých profesií voči všetkým, ktorých sa to týka, nemajú vybudované služby.

PS: Minulý týždeň sa Katka a Radka po rokoch stretli so svojim otcom. On to zvládol, pretože náš kolega stál pri ňom. Teta so strýkom to zvládli, pretože po tom všetkom majú silu a vedia, čo je dôležité. A z tej sily a dôležitosti dali Katke a Radke. Sme na nich všetkých hrdí.

Danka Koníček Žilinčíková,
centrum Návrat v Banskej Bystrici