24 hodín, ktoré boli viac než len čas

V rámci projektu Kto som, odkiaľ som a kam patrím, ktorý podporila Nadácia Volkswagen Slovakia, sa venujeme posilňovaniu identity rómskych detí vyrastajúcich v náhradných rodinách. Súčasťou dlhodobého programu sú pravidelné zážitkové a tvorivé aktivity, ktoré mladým umožňujú spoznávať seba, svoje korene, svoje schopnosti aj svoje miesto medzi druhými.

30. júla sme si na to vyhradili celých 24 hodín.

Osem mladých ľudí vo veku 12 až 16 rokov sa stretlo, aby spolu objavovali tému času – ako plynie, čo pre nás znamená, čo v ňom zažívame a čo všetko sa v nás práve vďaka času mení. Veď aj identita človeka nevzniká naraz. Tvorí sa postupne – v príbehoch, vzťahoch, skúsenostiach, rozhodnutiach, v tom, čo si pamätáme, aj v tom, čo ešte len čaká na svoje miesto v našom príbehu.

A tak sme 24 hodín nielen rozprávali o čase. 24 hodín sme ho spolu žili.

Časť programu si mladí vytvárali sami – podľa svojich záujmov, energie a momentálnych potrieb. A práve v tom bolo niečo veľmi vzácne. Sledovať, čo ich baví, do čoho sa pustia, čo vymyslia, čím prekvapia ostatných. Najsilnejšie momenty totiž často nevznikli podľa pripraveného scenára. Vyrástli zo spontánnych nápadov. Bolo v tom veľa smiechu, výziev, odvahy aj trochu adrenalínu.

„Náš čas s tínedžermi bol napínavý a naplnený akčnými momentmi, vďaka ktorým som ich mohla spoznať trochu inak ako zvyčajne. Chcela som, aby sme im pripravili priestor, v ktorom sa určite nebudú nudiť. No pravdupovediac, nevedela som presne, čo ich bude baviť. Paradoxne sa ukázalo, že najzaujímavejšie časti neboli tie naplánované. Najviac vznikalo práve zo spontánnych nápadov a z toho, čo pôvodne vôbec nebolo v programe. Vymýšľaním malých aj väčších zábaviek si mladí otestovali nielen svoje hranice, ale aj tie naše. Možno potrebovali zistiť, kam až môžu ísť, čo sa stane, keď niečo skúsia, a či sme tam stále s nimi. Ich otvorené odpovede na naše otázky nám pomohli trochu viac nazrieť do ich sveta,“ hovorí Ľudka Hajdučinová, psychologička v Centre Návrat v Prešove.

Možno sa niekomu bude zdať zvláštne, že sme si na chvíľu dovolili aj trochu „vyrušovať“. Napríklad zazvoniť na zvonček pri rodinnom dome či bytovke a jednoducho počkať, čo sa stane. Pre mladých to bola výzva plná očakávania, neistoty a vzrušenia. A pre nás ďalšia príležitosť pozorovať, čo s nimi robí neistota, zvedavosť, odvaha či obava z reakcie druhých. Aj takéto malé dobrodružstvá sa stali materiálom na rozhovor o hraniciach, rešpekte a bezpečí.

Obyčajné veci dostávali počas 24-ky iný význam. Spoločne si pripraviť jedlo a poskladať si vlastný wrap. Rozhodnúť sa, čo chceme robiť. Byť spolu dlho do noci – alebo skôr do skorého rána. Zažiť, že niekedy sme plní energie a inokedy potrebujeme len byť. Pre nás, ktorí s deťmi a mladými z náhradných rodín pracujeme dlhodobo, sú takéto chvíle nesmierne cenné. Dávajú nám čas deti naozaj vidieť. Nie iba cez to, čo o nich vieme z bežného kontaktu, ale práve cez situácie, v ktorých sa prejavia prirodzene – keď sa smejú, váhajú, skúšajú, riskujú, pomáhajú si, presadzujú svoj názor alebo prídu s nápadom, ktorý by dospelému možno ani nenapadol. Práve v takomto spoločnom čase môžeme lepšie zachytiť ich silné stránky, ale aj potreby, ktoré si zaslúžia ďalšiu pozornosť. A to je jeden z dôležitých významov nášho dlhodobého programu. Zážitok, dobrodružstvo či adrenalín totiž nie sú cieľom samy osebe. Sú priestorom na skúšanie vlastných možností a limitov, na budovanie vzťahov a na objavovanie toho, kým som a kým môžem byť.

Veľmi ma potešila záverečná spätná väzba. Aj to, že by si priali, aby naša „nocovačka“ trvala ešte dlhšie – a že by na nej vlastne nič výrazné nemenili. Na konci som vnímala spokojnosť s tým, že mohli byť spolu s ostatnými a zároveň byť sami sebou. So všetkým, čo ich vystihuje. Vytvorili si trochu rebelskú skupinovú identitu, na ktorú boli hrdí. Vznikli nové sympatie a posilnili sa spojenia, ktoré tu boli už dávnejšie. A spolu s nimi aj predstava, že si podobné dobrodružstvo ešte niekedy zopakujeme. Pre mňa bolo niekedy náročné ustúpiť od potreby okamžite korigovať každú situáciu a zároveň zostať pozorná k hraniciam, bezpečiu a rešpektu. Aj to však patrí k práci s mladými ľuďmi – byť s nimi tam, kde práve sú, a zároveň im pomáhať objavovať, kde sú hranice ich vlastné aj hranice druhých. Bol to dobrodružný čas. Na konci som bola vyčerpaná – hlavne mentálne – a uvedomila som si, že potrebujem aspoň pár hodín pokoja a potom rozhovory s nie-tínedžerskou energiou :)“ dodáva Ľudka.

Možno práve toto je jeden z najdôležitejších významov našej 24-ky. Identita sa tvorí v čase. Vo vzťahoch. V skúsenostiach. V skúšaní vlastných možností a hraníc. A predovšetkým v priestore, kde môžeme byť sami sebou.

Tešíme sa na ďalší spoločný akčný moment.

Alena  Molčanová, Centrum Návrat v Prešove

Foto: Centrum Návrat v Prešove

Za podporu ďakujeme Nadácii Volkswagen Slovakia.