Dobrý deň,mám osvojeného syna Tomáška (8 r.). Pred deviatimi mesiacmi nám zomrela maminka. Myslel som si, že sme sa z toho už duševne dostali, ale ako keby sa všetko vrátilo späť, znova mám smutné obdobie a Tomáško je tiež plačlivý. Trápi ho, že maminka zomrela, lebo ju neposlúchal a hneval ju. Navyše sa mu spolužiaci smejú, že je adoptovaný. V škole sa ohromne pohoršil, nosí štvorky z matematiky, slovenčiny. Ale dnes moja mamka vysvetlila p. učiteľke, čím prechádzame, tak hádam prižmúri očko.Včera sa ma Tomi pýtal, či sa o neho staral jeho biologický otec. Nevedel som, čo mu povedať, povedal som, že nie, lebo sa nevedeli o neho postarať (čo je aj pravda). Občas sa jeho otec ozve telefonicky, tvári sa ako najväčší otec na svete a tiež ma občas zabolí, keď mi malý šplechne, že som zlý otec (čo aj v podstate som, ale snažím sa). Moji rodičia mi hovoria, aby som Tomáška izoloval od telefonických rozhovorov s jeho otcom. To sa mi zase nezdá správne.V sobotu a nedeľu konečne vypadneme z domu, ideme na stretnutie o.z. Kruh života, budú tam polosiroty, ako Tomi, hádam mu to pomôže a mne tiež, lebo tiež už slušne povedané klesám na duchu....
Dobrý deň,
to čo prežívate je veľmi ťažké a nenachádzam ani slová, aby som mohla vyjadriť ako mi je to ľúto a ako veľmi Vás obdivujem. Vaša manželka bola pre Vás určite veľmi dôležitá a veľmi dôležitá bola aj pre Tomáška. To, že ste smutný, že má Tomáško plačlivé obdobie, že sa mu zhoršil prospech a všetky ostatné prejavy žiaľu, hnevu, smútku a obviňovania sú úplne prirodzené. Všetok tento zmätok je prirodzenou súčasťou smútenia. Je to obrovská strata aj pre Vás aj pre Tomáška. Zvládate to veľmi dobre. To, že Tomáško vyjadruje svoje emócie, je pozitívne znamenie. Znamená to, že sa dostáva z prvej fázy šoku, akéhosi zamrznutia a začína prejavovať svoje pocity. Vy mu najviac pomáhate tým, že mu vytvárate bezpečné prostredie na vyjadrenie emócii. Je veľmi dobré, že sa Vaša mama-Tomáškova stará mama porozprávala s pani učiteľkou. Ak je to rozumná žena, určite dokáže aj ona pomôcť Tomáškovi, a to nemám na mysli iba prižmúrenie očka v prospechu.
Pokiaľ ide o komunikáciu s Tomiho biologickým otcom, máte pravdu. Pre každé dieťa, každého človeka, sú dôležití „jeho ľudia, jeho korene“. Je výborné, že mu toto umožňujete. Neľahkou úlohou náhradných rodičov je okrem iného aj vybudovanie pozitívnej identity u dieťaťa. Hovorí sa, že ak nevieme odkiaľ pochádzame, tak nevieme kam smerujeme. Mali by sme pri tom dodržiavať tzv. Pravidlo 3P. Malo by to byť pozitívne, primerané veku a zároveň, a to je neraz najťažšie, pravdivé. 8 ročnému dieťaťu sa už dá pravdivo povedať, že jeho biologickí rodičia sa o neho nevedeli postarať, ale vyzdvihnúť zároveň niečo pozitívne na dieťati a spojiť to s jeho rodičmi. Vymyslím si zo dva príklady, ktoré môžu byť samozrejme u Tomáška iné, ale určite nejaké sám vymyslíte. Napr. „Ty vieš Tomáško tak rýchlo behať, to máš určite po svojich prvých rodičoch, lebo mi s mamou sme nikdy neboli takí dobrí v športe“, alebo: „Ty máš také krásne modré oči, to máš určite po rodičoch“ a pod. Takýmito a podobnými malými krôčikmi sa buduje pozitívna identita u dieťaťa. Prajem Vám veľa síl, nádeje a lásky do ďalších dní. S úctou a obdivom
Iveta Keblušková
