Čo sú to ACE a v čom spočíva ich sila? Ako môže deťom s traumatizujúcimi skúsenosťami pomôcť každý z nás?

Z papierika v mojich rukách som si prečítala príbeh Alenky, našej detskej klientky. Každý z účastníkov workshopu našej odbornej konferencie držal príbeh jedného dieťaťa, ktorému v Návrate pomáhame. Našou úlohou bolo spočítať, koľko ACE – adverzných detských skúseností to „naše“ dieťa zažilo. Už pri čítaní príbehov mi behal mráz po chrbte.  Narátala som 3. Niektorým z nás však nestačili ani prsty jednej ruky…

Áno, v Návrate sa dennodenne stretávame s deťmi, ktoré zažili skúsenosti s traumatizujúcim potenciálom spojené s neľahkým a niekedy aj s veľmi ťažkým detstvom. Aj preto sme sa rozhodli cielenejšie šíriť povedomie o tejto téme a zoznámiť vás s ňou aj prostredníctvom tohto newslettra.

Čo sú to ACE a v čom spočíva ich sila? 

Ako vyplýva zo samotného názvu, ide o situácie, ktoré odporujú, protirečia „dobrému“ detstvu a zjednodušene môžeme povedať, že vyvíjajúcemu sa dieťaťu ubližujú.

Sila ACE spočíva v tom, že spôsobujú toxický stres. Majú vplyv na vývoj mozgu, zapisujú sa do pamäte a môžu tak ovplyvniť celý náš ďalší život.  
Môžu ovplyvniť to ako budeme vnímať svet, ľudí a vzťahy, naše sociálne správanie, psychické aj celkové zdravie.

Štúdia ACE ukázala, že pravdepodobnosť týchto ťažkostí sa zvyšuje v závislosti od toho, akú „dávku“ adverzných skúseností človek zažil. V tomto kontexte má význam zaoberať sa ich intenzitou, dĺžkou doby, počas ktorej im bolo dieťa vystavené, zohľadniť ich počet, ale aj napríklad mieru citlivosti jednotlivca.

Na základe ACE štúdie ich bolo zadefinovaných desať:

• emocionálne týranie
• fyzické týranie
• sexuálne zneužitie
• fyzické zanedbávanie 
• emocionálne zanedbávanie
• prítomnosť pri domácom násilí na matke
• zážitok odlúčenia či rozvodu rodičov
• užívanie drog či alkoholu blízkou osobou, príp. niekým z domácnosti
• duševná choroba rodičov, resp. niekto z domácnosti trpel duševnou poruchou
• väznenie rodičov alebo niekoho z blízkych dieťaťa 

Poznáte aj vy deti, ktoré ich zažili či stále zažívajú? 

Na odbornom workshope o traume, ktorý sme organizovali v novembri s psychiatričkou Natáliou Kaščákovou, zamestnankyňa z Centra pre deti a rodiny (bývalý detský domov) s ťažkosťou v hlase priznala, že výskyt viacerých ACE je u „ich“ detí úplne bežný. Spolu sme sa rozprávali čo tieto deti potrebujú, ako im pomôcť, ale aj o limitoch systému a kapacít vychovávateľov v inštitúciách.

V máji bude o deťoch s náročnými skúsenosťami v detstve a narušeným vývojom attachmentových vzťahov rozprávať naša psychologička Soňa Očkášová a psychologička Lucia Žiaková na odbornej psychoterapeutickej Gestalt konferencii. Najmä však budú ďalším psychoterapeutom a odborníkom na duševné zdravie zdieľať svoje znalosti a skúsenosti o jedinečnom, systematickom prístupe zameranom na rodinnú terapiu ASTRA DDP, ktorý pomáha riešiť následky opakovaných, dlhodobých traumatických skúseností prostredníctvom vzťahu a interakcií s rodičmi. 

 Ako môže pomôcť každý z nás?

Vzťahy s rodičmi sú v procese riešenia následkov dlhodobej a opakovanej traumy u detí kľúčové. Pomôcť však môže každý z nás. Ako?

Tak, že sa budeme snažiť budovať bezpečie a dôveru, ktoré tieto deti ťažkými skúsenosťami stratili. Alebo si ich možno za svoj krátky život ani nestihli vybudovať.

• Vidím Ťa. 
  Skúsme byť voči deťom vnímaví. Aj málo vašej pozornosti, môže pre dieťa znamenať veľa. Dôkaz, že nie je v situácii úplne samo.

•  Zaujíma ma, ako sa máš a čo prežívaš.
  Prejavme im, že nás zaujímajú ich pocity a prežívanie. Že sa na nás môžu obrátiť.

• Snažím sa Ti porozumieť, lebo mi na Tebe záleží.
  Snažme sa do nich vcítiť, pochopiť ich a prijímať ich také aké sú a vplyvom ťažkých situácií momentálne „vedia byť“.

• Vidím, že sa nejako správaš, ale sústredím sa na to, čo je za Tvojím správaním.
  Buďme zvedaví a hľadajme odpovede na to, čo sa skrýva za ich problémovým správaním, za ich pocitmi a reakciami.

• To ako veci vnímaš je dôležité. Tvoj názor je dôležitý. Ty si dôležitý.
  V situáciách a rozhodnutiach citlivo zohľadňujme príbeh dieťaťa. Informujme ho o veciach, ktoré sa ho týkajú a zaujímajme sa ako sa v nich má.

Princípy vyššie sú príkladmi správania sa k deťom s opakovanom a dlhodobou traumou, ktoré v nich môžu pomôcť zakoreniť nádej a vieru, že láskyplné vzťahy sú aj pre nich. Že ich budú môcť raz zažívať, pretože ich existenčne potrebujú a majú pre ne liečivý potenciál.

Buďme tu spolu pre ne.

Ivana Bizoňová, PR a Fundraising