Zuzka a jej mamy

Súd ako súťaž o dieťa?

,,V stredu som bola na pojednávaní súdu. Výsledkom je rozsudok, že som Zuzkinou pestúnskou mamou. Presnejšie, na pojednávaní namiesto mena Zuzka znelo „neurčené“, keďže ani po pol roku jej života sudca nevydal rozsudok o krstnom mene. 

Zuzkina mama sa od pôrodu neozvala, o malú sa nezaujímala. Nijako. O to viac ma šokovalo, keď som na súde stretla slečnu, ktorá vyzerala ako Zuzka v 20-ročnom vydaní. Hneď mi došlo, že prišla mama… 

Sudkyňa kládla more otázok… A tak v miestnosti pred všetkými znelo, že máme s deťmi pohodlné bývanie v dome so záhradou, vybavenú domácnosť s potrebami pre deti, starkých (a ich lásku a čas) len o poschodie nižšie, moje sestry a ich deti, s ktorými môže Zuzka rásť. Kopec priateľov, ktorí pomôžu, a ešte aj to (staré, ale funkčné) auto, ktoré nás odvezie k lekárovi, na nákup, na výlet… 

A potom sudkyňa dávala otázky Zuzkinej matke. Nemá bývanie (jej súčasný druh jej zháňa nájom), nemá rodinu (teda má, ale nevie kde, pretože otec aj matka sú bezdomovci) a má málo kamarátov (po odchode z detského domova sa roztratili po svete). Prácu má len ako brigádu (aj s tou končí, lebo je v 5. mesiaci tehotenstva). Skúsenosť so starostlivosťou o deti nemá odkiaľ mať, ak sa nepočíta to, čo zažila v detskom domove. Jej druh, „absolvent“ reedukačného zariadenia tvrdí, že sa o nich postará, ale pracuje v Prahe… 

Nemalo to vyznieť ako súťaž, ale trochu som sa tak cítila. K tomu ešte kurátorka, pracovníčka detského domova aj sudkyňa usmerňovali veci tak, že malej bude lepšie u nás. Asi bude. Ale mala som pocit nesmiernej nespravodlivosti…  Že je to voči tej žene nefér. Že ona nemôže za to, ako to dopadlo. Ona nezažila funkčnú rodinu, domov, detstvo, lásku…

Neobviňujem sa, len mi je to ľúto… Keď si porovnám moje zázemie a jej…  Vyšla z detského domova (z ústavu, profesionálnu rodinu nezažila) a do roka porodila dieťa, ktoré skončilo v detskom domove… 
Výsledkom ústavnej starostlivosti v zariadení budú zase len ďalšie deti v detských domovoch…

A tak cítim výčitku voči detským „domovom“, ktoré ešte stále nemajú ako prioritu deinštitucionalizovať zariadenie a mať v profi rodinách toľko detí, koľko je len možné… Viem že to nejde vždy, ale snažia sa aspoň tí zodpovední tak, ako by išlo o život? Veď ide o život! Alebo si ponechaním detí v zariadení zabezpečujú udržateľnosť pracovných miest? Takto budú nové a nové deti bez rodičov…

Po súde sme sa chvíľu rozprávali vonku, dve Zuzkine mamy… U nej (v nej) žila 9 mesiacov, u mňa je necelé dva… Na malú sa nepýtala, asi ani nevedela, čo sa má spýtať… Raz by ju chcela naspäť, ale nevie kedy. Sudkyňa vraj má pravdu, že sa má snažiť postarať aspoň o to dieťa, ktoré čaká….

Na rozlúčku som jej povedala, nech si je istá, že Zuzke budem o nej vždy hovoriť len v dobrom. Že jej dala život, mne zverila tento poklad do opatery, lebo sama sa oň nevedela a nemohla starať… A že si ju preto veľmi vážim. 

Môžem ja ako bežný obyvateľ a laik, málo zorientovaný v problematike, nejako konkrétne pomôcť, aby mali detské domovy viac profesionálnych rodín???„

náhradná mama