Prečo nie je detský domov dobré miesto pre vývin dieťaťa?

Každé dieťa potrebuje mať SVOJHO DOSPELÉHO.
Dospelého, ktorému na ňom záleží a je tu pre neho. 

ČLOVEK JE SOCIÁLNA BYTOSŤ A PO NARODENÍ JE ODKÁZANÝ NA STAROSTLIVOSŤ INÝCH. PRE ZDRAVÝ VÝVIN POTREBUJE DIEŤA ZAŽÍVAŤ VZŤAH SO ,,SVOJOU“ DOSPELOU OSOBOU, KTORÝ BUDE DLHODOBÝ, STABILNÝ A NAPLNENÝ BEZPEČÍM, PRIJATÍM A LÁSKOU.

Vývin detí, ktoré nepoznajú bezpečný vzťah s rodičom, je ohrozený.

Myslím, že som mala iba veľmi všeobecné predstavy, ako každý človek, ktorý sa s realitou detského domova nikdy nestretol. Myslela som si, že tam budú deti, ktoré bývajú v nejakej veľkej skupine, a vedela som, že sa tam striedajú vychovávatelia. Ale čo sa týka vnútorného prežívania detí, vôbec som si nevedela predstaviť, aké to musí byť pre ne náročné. Na jednej strane bolo vidieť, že v domove fungujú ako veľká rodina. Vzťahy medzi nimi boli pekné, kamarátske až súrodenecké. Ale v istom momente medzi nimi vždy prevládla rivalita. Keď sme medzi ne ako dobrovoľníci prišli, deti prepli do akéhosi „módu zaujatia“. Súťažili, ktoré skôr zaujme a nájde si svojho dobrovoľníka. – Táňa Páleníková, náhradná mama a bývalá dobrovoľníčka v detskom domove

TIP: Celý rozhovor s Tatianou Páleníkovou o tom ako vnímala deti v detskom domove a o jej ceste pestúnstvom a adopciami nájdete na Denník N.

Sú veci, ktoré sa dieťa NEVIE NAUČIŤ.
Neexistujú na ne kurzy, vzdelávanie ani školy. Potrebuje ich (za)žiť. Vzťah je jednou z nich.

VZŤAHOM SA DÁ NAUČIŤ LEN ZO VZŤAHOV. DIEŤA ICH POTREBUJE ZAŽÍVAŤ ASPOŇ S JEDNÝM “SVOJÍM DOSPELÝM”, MAMOU ALEBO OTCOM (KĽÚČOVOU VZŤAHOVOU OSOBOU). LEN NA ZÁKLADOCH TOHTO HLBOKÉHO VZŤAHU NESKÔR DOKÁŽE BUDOVAŤ VLASTNÉ VZŤAHY A ŽIŤ V NICH.

Deti v CDR (bývalé detské domovy) sa stretávajú s veľa ľuďmi, deťmi. Sú to však len stretnutia, nie hlboké vzťahy.
V Návrate sa stretávame s deťmi, ktoré vypli plač a smiech. Lebo plačeme a smejeme sa pre niekoho, s niekým. Smiech a plač je prejav vzťahu. Ak absentuje vzťah, absentujú aj tieto prejavy.

Zažili sme deti, ktoré keď si rozbili koleno, neplakali, bol to pre ne iba technický problém, s ktorým prišli k vychovávateľovi. Rodíme sa ako sociálne bytosti a potrebujeme pri sebe ľudí, s ktorými zdieľame svoj život. – Marek Roháček, zakladateľ a sociálny pracovník Návratu

Keď asi po dvoch týždňoch u nás Jožko zaplakal, s manželom sme oslavovali. To, že zistil, že môže plakať, lebo je tu pre neho niekto, kto na plač reaguje, bola pre nás obrovská radosť. – náhradná mama.

Deti, ktoré nemali príležitosť pripútať sa k dospelej osobe majú oslabenú schopnosť tvoriť a udržať si vzťahy, mávajú problémy s dotykmi a dôverou.

Sú veci, ktoré sa dieťa VIE NAUČIŤ. Ale len vo vzťahoch.

SOCIÁLNE A VZŤAHOVÉ ROZMÝŠĽANIE NÁS PRIPRAVUJE NA ŽIVOT – NA HĽADANIE RIEŠENÍ, NA ZVLÁDANIE PROBLÉMOV A VÝZIEV, KTORÉ ŽIVOT PRINÁŠA. PRETO AJ PRAKTICKÉ ZRUČNOSTI NADOBÚDAME NAJLEPŠIE VO VZŤAHOCH, NIELEN Z KNÍH, KRÚŽKOV A KURZOV.

Deti z Centier pre deti a rodiny (bývalé detské domovy) vyjadrujú, že sa cítia málo pripravené na život. Učenie sa praktickým zručnostiam ako je príprava jedla alebo zaobchádzanie s peniazmi sa postupne integrovalo do denného režimu detí v inštitúciách. Ale aj tieto zručnosti sa najlepšie učia prirodzene. Bez vzťahov nadobúdame len technické zručnosti, s ktorými si v spoločnosti, vo svete vzťahov, len ťažko vystačíme.

Deti, ktoré nemali príležitosť pripútať sa k dospelej osobe alebo zažili ťažké situácie (tzv. adverzné detské skúsenosti), sa kvôli vnútornej neistote a pocitu ohrozenia nevedia hrať. Majú zvýšenú citlivosť na stresové situácie a problém ich primerane zvládať. V dospelosti majú ťažkosti s udržaním práce, s rodičovstvom, vyšší sklon podľahnúť závislostiam a vyšší výskyt psychiatrických ochorení.

TIP: Čo sú to adverzné detské skúsenosti a aký vplyv majú na vývin a správanie detí?

Prirodzeným prostredím pre vývin detí je rodina.

INŠTITÚCIE SÚ UMELO VYTVORENÉ PROSTREDIA, KTORÉ ZABEZPEČUJÚ STAROSTLIVOSŤ. MÔŽE TO BYŤ DOČASNÁ STANICA, ALE ŽIVOT V INŠTITÚCII BY NEMAL BYŤ DLHODOBÝM RIEŠENÍM.

Rola inštitúcie sa dá pripodobniť nemocnici, deti by v nej mali ostávať iba nevyhnutné dni a po „preliečení” situácie by sa mali vracať naspäť do prirodzeného prostredia, do rodiny. – Marek Roháček, predseda a sociálny pracovník Návrat, o.z.

UMELÉ PROSTREDIE PLODÍ ,,UMELÉ”, NEPRIRODZENÉ JAVY, KTORÉ MÔŽU ZASIAHNUŤ ŽIVOT AJ DETÍ Z CENTIER PRE DETI A RODINY.
V prípade ťažkej situácie, výskytu neprirodzených javov existujú formálne inštitúcie, na ktoré sa môžu deti obrátiť. Najprirodzenejšie je však obrátiť sa na ľudí, ktorým dôverujú, lebo sú „ich” a vedia, že im na nich záleží, na svoje vzťahové osoby, svojich rodičov. 

TIP: Prečo mnohé deti z CDR končia bez domova?

Starostlivosť o mňa ako dieťa POTREBUJE BYŤ ZAŽÍVANÁ, nie pracovaná.

VO VŠEOBECNOSTI MÔŽEME POVEDAŤ, ŽE DETI V INŠTITÚCII MAJÚ JEDLO, BÝVANIE, ZÁKLADNÚ STAROSTLIVOSŤ, SÚ VEDENÉ K ROZVOJU PRAKTICKÝCH ZRUČNOSTÍ.
Chýba im však každodenne zažívať vzťah so svojim dospelým, stabilný vzťah, vďaka ktorému sa cítia bezpečne, ktorý je základom ostatných vzťahov, cez ktorý zažívajú to, čo život prináša.

Mnoho detí z detských domovov by darčeky na Vianoce ožialilo a jedlo by aj rožok s paštétou, keby bolo s človekom, s ktorým má vzťahovú väzbu a kto je tu, keď je mu zle, keď je mu dobre, keď zlyháva, keď má iba normálny deň. – Peter Jozefík, ktorý časť svojho detstva vyrastal v detskom domove.

TIP: Prečo nie je dobré darovávať deťom v detskom domove hračky? Ako predvianočné darovávanie hračiek opusteným deťom vníma bývalá dlhoročná riaditeľka detského domova Renáta Matejová?

V CDR (detských domovoch) sa pracuje s duševným zdravím dieťaťa: sú tam sociálni pracovníci a psychológovia, deti chodia na rôzne kurzy a tábory, dbajú na to odborníci a dohliada na to štát, prostredníctvom ministerstiev a platnej legislatívy. Ale má to byť zažívané, nie pracované.

TIP: Diskusia Opusteným deťom nedávajte hračky. Čo im teda môžeme a vieme dať?

Z uvedených výstupov spracovala Ivana Bizoňová, PR a Fundraising Návrat, o.z.

Ilustračné foto: Martin Dubovský