Zorientujte sa v náhradnej rodinnej starostlivosti

Formy náhradnej rodinnej starostlivosti

Z rodín, v ktorých sú vážne problémy ohrozujúce dieťa, chýbajú sily alebo možnosti na ich prekonanie a nepomôžu ani intervencie zo strany štátu a pomáhajúcich organizácií, môže byť dieťa odobraté.

„Karolínka žila so svojou mamou a starkou do piatich rokov. Mamina mala dlhodobé psychické ťažkosti, stará mama chatrné zdravie. Žiadni ďalší príbuzní, ani iné osoby zo susedstva sa k trojici nehlásili. Tri posledné roky rodina dostávala odbornú pomoc, žiaľ dospelí nedokázali už pokračovať v osobnej starostlivosti o Karolínku tak, aby bola v bezpečí. Súd rozhodol o odobratí dieťaťa z osobnej starostlivosti matky a umiestnení v Centre pre deti a rodinu (aktuálne pomenovanie pre bývalý detský domov). Centrum nemalo voľnú profesionálnu rodinu, a tak sa Karolínka dostala do výchovnej skupiny so siedmymi ďalšími deťmi. Vzhľadom k nestabilite dieťaťa a neexistencii dostupnej blízkej osoby dieťaťa bol navrhnutý odklad školskej dochádzky. Zároveň je však dieťaťu hľadaná náhradná rodina.“

Ako sa bude cítiť a správať Karolínka, keď sa dostane do novej rodiny a o pár dní na to má ísť do školy?

Niekedy sa dospelí (napr. matky v pôrodnici) vzdávajú dieťaťa sami, z často pre nás neznámych dôvodov. V oboch prípadoch súd určuje, kto sa bude ďalej o dieťa starať.

Keďže jediným ozajstným domovom pre dieťa je rodina, prioritou má byť hľadať dieťaťu náhradnú rodinu. Táto starostlivosť má viac foriem (podrobne na adopcia.sk):

Adopcia

Osvojenie dieťaťa, ktoré je právne voľné (alebo biologickí rodičia dali súhlas na adopciu), je to trvalý vzťah, rovnaký ako je medzi rodičmi a deťmi, dieťa má priezvisko rodiča.

Pestúnska starostlivosť

Náhradné rodinné zázemie pre dieťa, o ktoré sa jeho rodičia dlhodobo nemôžu starať (pôvodná biologická rodina môže ostať v kontakte s dieťaťom), dieťa spravidla nemá priezvisko rodiča.

Náhradná osobná starostlivosť

Starostlivosť o dieťa prevezme osoba, ktorá je v príbuzenskom vzťahu s dieťaťom (napr. starí rodičia) často sa využíva na prechodné obdobie (kým sú rodičia dieťaťa dlhodobo hospitalizovaní, vo väzbe).

Profesionálna rodina

Ak nie je možné dieťaťu poskytnúť náhradnú rodinnú starostlivosť, je umiestnené v ústavnej starostlivosti (detský domov, krízové centrum a pod.). Aj vtedy však môže byť umiestnené v profesionálnej rodine. Nejde o vyššie spomínanú náhradnú rodinu, ale o dieťa sa stará zamestnanec detského domova vo svojej domácnosti. V dôležitých veciach (pas pre dieťa, operácia, výlet do zahraničia a pod.) rozhoduje riaditeľ detského domova. Aj u týchto detí je súčasťou ich životnej histórie trauma, porucha pripútania. Žiaľ, niekedy sú tieto deti presúvané viacerými prostrediami: viacerými profesionálnymi rodinami alebo výchovnými skupinami a pod. Psychické ťažkosti týchto detí môžu znamenať ďalšie presuny, ako hospitalizáciu v psychiatrických zariadeniach, liečebno-výchovných sanatóriách a pod.

Rómske dieťa v nerómskej rodine

Veľká časť detí vyrastajúcich v pestúnskej či adoptívnej rodine má iný etnický pôvod než náhradní rodičia. Najčastejším prípadom je rómske dieťa žijúce v nerómskej rodine.

Pocit príslušnosti k vlastnému národu, poznanie jeho histórie, koreňov, kultúry, špecifických spoločenských noriem aj zvykov je súčasťou identity každého človeka. Práve preto majú rómske deti vyrastajúce v tzv. majoritnej rodine špecifické problémy s nájdením svojej identity.

„O Simone sa vedelo, že je adoptovaná. Rada rozprávala novým kamarátkam príbehy o tom, ako ju jej adoptívna rodina našla. A zakaždým si vymýšľala iný príbeh o svojom pôvode. Raz bola dcérou španielskeho kamionistu, s ktorým sa jej biologická mama zoznámila na dovolenke pri mori, inokedy bola dcérou Taliana, ktorý mamu opustil, ale nevedel, že je tehotná. Raz išli s triedou do divadla a skupinka Rómov sa jej prihovorila a povedala: Ty si naša. Vystrašila sa. A začala od všetkých bočiť. Adoptívna mama sa jej pýtala, čo je v poslednom období taká mĺkva, ale Simona vlastne nevedela. Bála sa, že…“

 Akú stratégiu zvolila Simona, aby sa nehanbila za svoj pôvod? Čoho sa mohla Simona báť?

Ocitajú sa medzi dvoma svetmi. Chýbajú im možnosti stretávať sa s Rómami, poznať pozitívne vzory z radov Rómov, ale ani rómska spoločnosť ich bez znalosti jej kultúrnych a spoločenských noriem k sebe neprijíma. Majoritný („nerómsky“) svet ich formuje, vychováva a vzdeláva podľa svojich noriem, a zároveň sa v tomto prostredí často stretávajú s odmietnutím, predsudkami, nevhodnými poznámkami na adresu biologického pôvodu.

Spravidla si deti odlišný etnický pôvod naplno uvedomujú až v školskom veku, kedy začínajú čeliť prvým prejavom neznášanlivosti.

Často sú problémy spôsobené psychickou depriváciou a zložitou životnou históriou dieťaťa neopodstatnene spájané s jeho etnickým pôvodom.

Na druhej strane, niektoré prejavy dieťaťa však naozaj môžu súvisieť s jeho príslušnosťou k inému národu (napr. väčšia potreba pohybu, čulosť, nepokojnosť, niekedy im je pripisovaná dobrosrdečnosť, nesebeckosť, ale aj malá snaživosť a pod.). Vždy je však potrebné dieťa vnímať ako osobnosť s jedinečným charakterom.

Ako dieťa rozumie tomu, že žije v rodine, v ktorej sa nenarodilo

Na rozdiel od mnohých skúseností z minulosti je dnes považované za samozrejmosť, že sa dieťa od svojich náhradných rodičov dozvie o svojom pôvode. A to nielen v prípade detí, ktoré majú iné priezvisko či farbu pleti než pestúni, ale aj v prípade adopcie, kde sú v rodnom liste uvedení adoptívni rodičia.

S deťmi je dôležité hovoriť o príchode do rodiny od útleho veku, mení sa však úroveň porozumenia detí skutočnosti, že ich vychovávajú rodičia, ktorým sa nenarodili.

Predškolský vek

Deti ešte celkom nerozumejú reprodukcii ani pojmu narodenie. Aj keď s rodičmi o tom diskutovali (napr. sa často používa vysvetlenie, že nie sú deti z bruška, ale zo srdiečka), zvyčajne ešte celkom nedokážu odlíšiť adopciu a narodenie v rodine. Problémy s prispôsobením sa môžu nastať u detí, ktoré si pamätajú obdobie vo svojej biologickej rodine.

Mladší školský vek

Od šiesteho roku deti čiastočne chápu, ako prichádza na svet nový človek, a rozumejú tomu, že rástli v tele mamy, ktorá ich porodila, ale teraz žijú u iných rodičov. V tomto veku však u detí zvyčajne prvýkrát prichádzajú aj otázky súvisiace so stratou a opustením, deti môžu fantazírovať o svojich biologických rodičoch a premýšľať nad tým, prečo ich opustili. Tieto myšlienky môžu u detí vyvolať zmeny v správaní, nesústredenie a pod., niektoré deti potrebujú prekonať pocity smútku a hnevu v súvislosti s odmietnutím biologickými rodičmi.

„Jedna žena ma vyrodila, zostal som v nemocnici sám a potom ma odviezlo auto do detského domova a tam som bol kým ma naši nenašli,“

9-ročný Jakub, adoptovaný ako 1-ročný. 

Ako podľa vás vníma Jakub sám seba? Ako sa asi cíti niekto, kto „svoj životopis“ začne týmto rozprávaním?

Stredný školský vek (puberta)

Deti v tomto veku ešte intenzívnejšie riešia prijatie okolím. Problémy zvládajú ľahšie, ak je dobre rozvinutá ich sebaúcta, sebaprijatie. Je to obdobie budovania identity dieťaťa. Deti sa môžu cítiť menejcenné, lebo sa ich biologickí rodičia vzdali, opakovane sa zaoberajú tým, či ich náhradní rodičia majú radi tak, ako keby boli ich vlastné. Často pátrajú po svojich koreňoch, pomocou internetu (sociálnych sietí) často nájdu aj kontaktujú biologických súrodencov, príbuzných.

„Ja som nasadol na autobus a išiel do Lučenca, lebo cez facebook mi môj brat povedal, že tam žije mama. Tak som ju šiel hľadať. Chcel som ju vidieť. Brata som našiel cez facebook – on je v inej pestúnskej rodine, lebo má iného oca ako ja. Pestúnom som nič nevravel, asi by ma potom vrátili,“

hovorí 14-ročný Maťo, ktorý do svojich troch rokov žil s mamou v krízovom stredisku, neskôr bol umiestnený v detskom domove a pred tromi rokmi prišiel do pestúnskej rodiny. 

Po čom asi Maťo túžil a čoho sa bál? Ako by sa takýto strach premietol do Maťovho správania?

Starší školský vek (adolescencia)

Dieťa prechádza z detstva do dospelosti, v tomto veku už dokáže uvažovať abstraktne, čo mu pomáha pochopiť dôvody, prečo sa ho biologickí rodičia vzdali, prečo sa oň nemohli starať. Mladý človek sa pripravuje na osamostatnenie od rodiny, čo je však pre deti v náhradnej rodine niekedy ťažké vzhľadom na už prežité odlúčenie. Niektorí mladí považujú umiestnenie v náhradnej rodine za zdroj všetkých svojich problémov, iní sa tým vôbec nezaoberajú, nevnímajú to ako záťaž.

Bez ohľadu na vek dieťaťa by mali byť pedagógovia vnímaví na fakt, že strata pôvodnej rodiny predchádzajúca život v náhradnej rodine môže byť zdrojom úzkosti, strachu a môže v rôznej miere ovplyvňovať správanie aj školský prospech dieťaťa.

Podpora a kontrola náhradnej starostlivosti

Pokiaľ dieťa nie je rozhodnutím súdu umiestnené do adopcie, ale nachádza sa v pestúnstve, náhradnej osobnej starostlivosti alebo žije v detskom domove (v súčasnosti sú to Centrá pre deti a rodinu s pobytovou formou), dieťa naďalej zostáva sociálnym klientom – klientom oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Zariadenie, v ktorom sa dieťa nachádza musí spĺňať kritériá v zmysle našej legislatívy. Osoby, ktoré sa v zariadení o dieťa starajú sú zamestnancami a sú pre výkon tejto prácce (či už sú vychovávatelia alebo profesionálni rodičia) vyberaní, podporovaní rôznym vzdelávaním, supervíziou a výkon ich práce je kontrolovaný. Osoby starajúce sa o dieťa, aj samotné dieťa zvyčajne môžu využívať pre podporu a konzultácie odborný tím zariadenia: psychológa, sociálneho pracovníka a špeciálneho pedagóga. Za starostlivosť o dieťa zodpovedá štátu riaditeľ detského domova, ktorý dennou starostlivosťou poveruje príslušných pracovníkov.

Pokiaľ je dieťa súdom zverené do starostlivosti fyzickej osoby, teda do pestúnskej starostlivosti, náhradnej osobnej starostlivosti alebo poručníctva, môžu tieto osoby a dieťa využiť z vlastnej vôle v prípade potreby odbornú psychosociálnu pomoc, ktorú poskytuje štát (Referáty poradensko-psychologických služieb), Centrá pre deti a rodiny s ambulatnými službami, ale aj služby neštátnych akreditovaných subjektov, služby súkromných psychológov a iných špecialistov. Niekedy im môžu byť tieto služby odporúčané štátom (sociálnym pracovníkom oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately).

Starostlivosť o dieťa zverené súdom do pestúnstva, náhradnej osobnej starostlivosti alebo poručníctva nie je zamestnanie! Dieťa zostáva sociálnym klientom príslušného oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately spravidla do 18. roku života, pokiaľ sa nezmení jeho životná situácia. Náhradní rodičia dostávajú za starostlivosť o dieťa každomesačné príspevky od štátu, ktoré nemusia zohľadňovať skutočné náklady na dieťa, obzvlášť, ak si predstavíme, že deti potrebujú viacerých špecialistov, ktorí sú dostupní v rôzne vzdialených lokalitách.

Náhradná rodinná starostlivosť má zo zákona prednosť pred ústavnou starostlivosťou. Náhradná osobná starostlivosť je štátom podporovaná (finančne i rôznymi službami) a kontrolovaná prostredníctvom sociálnych pracovníkov oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Služby pre dotknuté rodiny nie sú žiaľ dostatočne dostupné a variabilné.

Pokiaľ ide o adoptívne rodiny, ak súd zverí dieťa do adopcie, dieťa prestáva byť sociálnym klientom, pretože má právne nových rodičov. Adoptívni rodičia aj s deťmi však môžu využiť rôzne druhy odbornej pomoci ako iní bežní rodičia. Rovnako môžu využiť aj služby, ktoré sa špecializujú na fenomén adopcie – napríklad niektoré neštátne akreditované subjekty (Návrat, Úsmev ako dar a pod.)

V prípade, že by ste ako učiteľ náhradným rodičom odporúčali využiť ďalšiu odbornú pomoc, využite kontakt na tomto webe.