Detstvo potrebuje rozprávku a ubolené detstvo potrebuje liečivú rozprávku

Asi každá mama, každý otec sa raz ocitnú v situácii, keď im pri rozhovore s dieťaťom dochádzajú slová. Stoja pri ňom, vedia, že ho niečo trápi, že niečomu bolestne nerozumie. Mama s tatom chápu problém dieťaťa, vedia, kadiaľ vedie cesta z bolesti do uzdravenia. Len nemajú po ruke tie pravé slová, ktoré by im, prijateľne veku dieťaťa, pomohli trápenie zmierniť. V takých chvíľach by sa ako soľ zišiel príbeh šitý na mieru konkrétnej zložitej situácie.

Rozprávka, kde sa jej postavičky trápia rovnakými ťažkosťami ako toto živé dieťa, čo pred vami stojí, nerozumie, je smutné, uzatvára sa do seba, začína plakať…

„Mama, prečo nemám také isté priezvisko ako ty a ocko a Janko?“

„Oco, prečo sa mi stále sníva o tom veľkom zlom ujovi?“

„Mami, prečo tam musím ísť, keď sa tak hrozne bojím?“

„Ocko, kde je môj pravý ocko?“

„Mamina, prečo ma to tak strašne bolí?“

„Tati, prečo sa mi vysmievajú? To vadí, že som iný?“

„Mama, bola som zlá, však, a preto ma poslali preč.“

Dalo by sa pokračovať. Deti kladú rodičom veľmi ťažké otázky. Na odpovediach veľmi záleží. Odpovedať prostredníctvom trefného rozprávkového príbehu je takým malým darom z nebies, darom lásky a porozumenia, darom vzťahu medzi dieťaťom a rodičom.
Ibaže, kde tie skvelé príbehy vziať? Kde nájsť rozprávku, čo za nás vysvetlí inak nevysvetliteľné?

Ako byť oporou, keď niet slov?

A tak sme hľadali knihy, príbehy, rozprávky, v ktorých by mohli byť slová, vety i celé príbehy možnosťou pozrieť sa na veci tak, aby sa s nimi ľahšie žilo. Ale najviac ich skrývajú hlavy mám a hlavy otcov. Tam vznikajú náhodne, cielene, niekedy načas, inokedy ex post, krátke aj dlhšie, umnejšie aj kostrbatejšie, veselé aj slzavé ale vždy so snahou uzdravovať smutné detské duše.

Akúkoľvek rozprávku by sme však našli, jedno zostáva nevyhnutné: rozprávka sama osebe nestačí. Je potrebný rozprávač – osoba, s ktorou má dieťa vzťah.

O deťoch, ktoré nás inšpirovali k tvorbe terapeutických rozprávok

Toto sú niektorí z našich hrdinov, kvôli ktorým sme hľadali my alebo ich náhradní rodičia „liečivé“ rozprávky:

Laura bola ako trojmesačná odňatá z rodiny kvôli zanedbávaniu rodičovskej starostlivosti, takmer zomrela od hladu, do svojich piatich rokov prešla troma detskými domovmi a rodičia tam za ňou nikdy neprišli, od šiestich rokov žila v pestúnskej rodine a dlho mala veľký neporiadok v hlave z toho, kde všade bola a prečo, plietla si osoby a miesta, nedokázala vysloviť slovo mama bez toho, aby pri tom niečo nerozbila.

Patrik bol ako šesťročný považovaný za nezvládnuteľné dieťa v detskom domove, žil v ňom od piateho dňa svojho života. Keď prišiel do adopcie, stupňoval sa jeho strach a hnev zo všetkého nového. Dlho nedokázal uveriť, že naozaj je adoptívna rodina jeho domovom a že ho nikto už neopustí. Ešte ako destročný mal zbalený pod posteľou kufor, keby musel odísť.

Beátka sa ako šesnásťročná pokúsila o samovraždu, bolo to päť rokov po samovražde jej matky. Dva roky sa starala o svojho osemročného brata, pretože ich otec celé dni prespal medzi fľašami alkoholu. Potom prišli obaja do detského domova. Keď mala trinásť rokov, obaja išli do pestúnskej rodiny. Až tam jej postupne dochádzalo, v čom všetkom predtým žila. Začala sa cítiť vinná za smrť matky aj za otcovo pitie, aj za to, že sa dostali do detského domova. Pokus o samovraždu bol jej odpoveďou na to, ako vnímala svoj životný príbeh.