Zázračný obchod

Tu je prepísaný text v podobe klasickej rozprávky:

V jednej postieľke v malej izbičke v domčeku dievčatko večer pozerá na nočnú oblohu – tak ako každý večer. Zrazu uvidelo jednu hviezdičku žiariť oveľa viac ako dni predtým.
Spýtala sa hviezdičky, ako je to možné.

Hviezdička jej povedala o sebe, že sa jej nechcelo svietiť, lebo si myslela, že hviezd je veľa a načo sa namáhať, keď si ju aj tak nikto medzi toľkými nevšimne. Múdre slnko jej však povedalo, že ona – hviezdička – je veľmi dôležitá a bez nej by večerná obloha nebola taká krásna. A keď bude pekne svietiť a niekto si ju všimne, môže sa s ním spojiť a pomôcť mu.

Laurinka – tak sa volalo dievčatko – sa začudovala a hneď sa posťažovala: kto by jej už len mohol pomôcť, keď nemá ani mamu, ani otca, v škole sa s ňou nikto nechce kamarátiť a isto je taká škaredá, že ju nikto nemá rád.
Hviezdička jej povedala, že spolužiaci aj iní ľudia bývajú smutní, aj keď majú rodičov, plno hračiek aj parádne oblečenie… A ak chce, naučí ju nakupovať radosť.
„Hviezdička,“ výkrikla Laurinka, „ak taký obchod aj existuje, tak ja nemám peniaze, aby som si mohla kúpiť radosť.“
Hviezdička hovorí: „Na to nepotrebuješ peniaze, ja ťa naučím ako nakupovať, pozorne počúvaj.“
Laurinka otvorila oči tak, ako by to počúvanie chcela vypozerať.
„Večer keď si ľahneš do postieľky spať, tak si pozbieraj z celého dňa sedem malých radostí a za to vtedy dostaneš väčšiu.“
Laurinka tomu nerozumela, iba vedela že už nechce byť smutná a chce sa hrať a smiať a radovať, tak že to skúsi.

Na druhý deň večer v postieľke rozmýšľala o celom dni a hovorí si: „Jáj, to je ťažké, veď sa mi neprihodilo nič také, z čoho sa môžem radovať! Deti v škole si ma nevšímali, nedostala som žiadnu hračku, bolí ma brucho, potkla som sa o kameň, spravila sa mi vyrážka na čele…“

„Stóóóp!!!“ Našťastie to všetko počula jej hviezdička. „Laurinkááá,“ prihovorila sa jej naliehavo, „veď sme si povedali, že máš nazbierať malé radosti, a nie smútky!“
„Videla si ráno ten krásny kvietok, ktorý rastie pri vašom dome?“
„Nie!“ odpovedala Laurinka.
„Všimla si si ako psík vrtel chvostíkom od šťastia, keď si sa mu prihovorila?“
„Nie!“ znova odpovedala Laurinka.
„Všimla si si ako sa ti dobre leží na tvojej postieľke?“
„Mala si dnes desiatu v školskej taške?“
„Máš šikovné nožičky, ktoré ťa do tej školy nesú?“ „A ručičky, čo tak krásne maľujú?“
„A máš…“

„Stóóóp!!!“ teraz zakričala Laurinka.
„Tak toto sú tie radosti, za ktoré si kúpim veľkú?“
„Áno,“ povedala jej hviezdička, „ale musíš to urobiť každý večer pred spaním a pekne sa za to poďakovať.“

Laurinka hviezdičku poslúchla, lebo cítila, že jej chce dobre. Každý večer pred spaním zbierala a ďakovala za malé radosti a čakala už trpezlivo, kedy môže nakupovať veľké. Po niekoľkých dňoch prišla do školy a počuje ako jedno dievča hovorí: „My máme novú spolužiačku?“ Deti sa na ňu zahľadia a hovoria: „Veď to je Laura!“

A stalo sa ešte niečo. Laurinka začala svietiť, bola plná malých radostí a ostatní to cítili a chceli to tiež.
Prišla za ňou spolužiačka a pýta sa jej: „Laura, môžem dnes s tebou sedieť?“
Druhá spolužiačka jej hovorí: „Aké máš pekné vlasy.“
A pani učiteľka: „Dnes si krásne písala.“
Po vyučovaní sa spolužiaci pýtajú: „Budeme sa spolu ešte hrať na školskom dvore?“
„Áááno!“ odpovedala Laurinka a v tom ju celú zaplavil pocit šťastia a radosti. V duchu si povedala: „Ďakujem hviezdička, už nakupujem veľké radosti a to je len začiatok.“

Hviezdička sa radovala spolu s ňou a ešte jej pripomenula: „Nikdy nezabúdaj na malé.“ Ale to už Laurinka vedela.