Boli pre mňa vzorom dobrého vzťahu 

,,Keď som bola malá, bolo pre mňa vždy povzbudením vidieť môjho uja a tetu, aký mali pekný vzťah a že to môže fungovať aj inak. Vždy, keď teta niečo, hocičo, rozprávala, môj ujo sa na ňu zaľúbene a pyšne usmieval. Vo veciach, i keď nie vždy sa mi páčil ich názor, boli jednotní a rozhodnutia robili vždy spoločne. To bolo na rozdiel od pozorovania fungovania mojich rodičov pre mňa nové a hovorila som si, že takto by som to chcela mať v budúcnosti aj ja. Už vtedy sa to stalo pre mňa vzorom.“ 

Viktória

Kým som si nenašla kamarátky

,,Keď som bola prváčka, nechodila som do družiny a chodila som na obedy, kde boli nekonečné rady… Raz ku mne prišla pani, ktorá sa o mňa postarala – vzala ma za ruku, zaviedla k okienku, posadila k stolu a robila to až dovtedy, kým som si nenašla kamarátky. Vlastne ani neviem kto to bol. Upratovačka?“

Anonym

Len čierne a biele?

,,Moja sesternica ma veľmi silno ovplyvnila v tom, že ma naučila, že veci nie sú len čierne alebo biele. Ja som totiž vždy všetko prijímala a aj dnes beriem tragicky. Ona mi pomohla v tom, že mi ukázala a naučila ma, že nič nie je tragické a hlavne nie konečné. Že sa vždy dá ešte niečo spraviť a vždy je šanca na zlepšenie. Od nej som si vzala taký potrebný nadhľad a taktiež schopnosť vedieť ustáť situáciu, ktorá môže byť náročná.“

Monika

Nemusím sa báť, zvládnem to!

,,Pre mňa bola osobou, ktorá ma v detstve najviac ovplyvnila, moja stará mama. Všetci hovorievali, že som rozmaznaná, ale ona bola iná. Ona ma naučila vážiť si veci, ľudí naokolo a aj samú seba. Stal sa zo mňa vďaka nej lepší človek. Naučila ma, že sa nemusím báť toho, čo príde a že všetko zvládnem. Často ma povzbudzovala: ‚Nemusíš sa báť, zvládneš to!‘ A ja som tomu začala veriť. Myslím, že to, čo mi stará mama dala, som teraz schopná rozdávať ďalej.“

Katka

Pocit, že na mne niekomu záleží

,,Predstava bežného človeka o bohoslovcoch môže byť taká, že pred nimi musí byť úctivý, dávať si pozor na to, čo hovorí a podobne. O to väčšie bolo moje prekvapenie, že tu zrazu bol jeden, ktorý sa zaujíma o druhú svetovú vojnu a videohry z nej, má rád modely lietadiel a turistiku. Nepamätám si presne, kde sme sa spoznali, ale zdá sa mi, že to bolo na výlete pre nepočujúcich, ktorý organizovali bratislavskí Františkáni. Kde všade sme boli na turistike v okolí Bratislavy si už nespomínam, ale prvá bola na Sandberg. Predstavte si to prekvapenie malého chlapca, ktorý o praveku počul možno tak z kníh a tu mu niekto ukáže, že kedysi neďaleko bývalo more, že tam sú stopy v kameni po dávnych lastúrach a podobne. Nepamätám si ani, o čom sme sa okrem modelov, hier a lietadiel bavili, ale jedno viem iste. Keď dospelý človek venuje dieťaťu svoj voľný čas a rozpráva sa s ním tak, že považuje to, čo hovorí, za rovnocenné, dáva mu tým pocítiť, že niekomu na ňom záleží. Že keď mu môže zavolať na seminár a povedať, čo má nové v živote, že mu niekto venuje pozornosť v detskom zmysle  aha, čo som nakreslil.“

Matúš

Povzbudenie pre Lujzu

,,Dcéra Lujza čakala na zastávke na kamošku s rodičmi, lebo mali ísť spolu na vystúpenie. Keďže však meškali, tak tam musela trocha dlhšie čakať. Jednej pani, ktorú sme evidovali z kostola, avšak bližšie sme sa nepoznali, sa zdala osamelá, tak sa Lujze prihovorila. Pre Lujzu to bolo fajn, pretože jej popriala, aby jej vystúpenie dobre dopadlo a tým ju povzbudila.“

mamina Ľubka

Ujo hokej prišiel vždy

,,Keď som bol malý, miloval som hokej. Celý môj svet sa okolo neho točil. Mať dres obľúbeného tímu bola povinnosť, tak šup mamu presvedčiť a utekať na miletičku kúpiť jeden s Yzermanom na chrbte. Každú sobotu skorý ranný budíček k televízoru a pozrieť si NHL Power Week. Hokejové kartičky a plagáty asi netreba spomínať, však? A, samozrejme, pokiaľ počasie dovolilo a partia sa nazbierala (niekedy aj len tak, lebo však treba si ísť zastrieľať), lietali sme hore dolu ihriskom na korčuliach, v teniskách, naháňajúc za tenisovou loptou naplnenou vodou, či, keď sme povýšili na vreckové, aj hokejbalovou loptou. Napriek tomu, že ma rodičia nikdy neprihlásili na hokej, vonku som sa v tom našiel. A raz dávno, keď som mal jedenásť či dvanásť, som na „našom“ ihrisku stretol otca so synom. Obaja na korčuliach, chrániče, jeden na jedného. Pridal som sa. O chvíľu sa pridali ďalší kamaráti, lebo sme sa v škole na vyučovaní dohodli, že si poobede zahráme. A po pár podobných stretnutiach sa z toho na niekoľko rokov stala tradícia troch dní v týždni, keď sme chodievali na tri-štyri hodiny užívať si hru. Ujo hokej, tak sme ho volali. Ako asi malý chlapec osloví muža dvakrát tak veľkého ako on sám, keď ho navyše učili, že neznámym dospelým treba vykať? Hrával s nami spolu so svojím synom, on jediný dospelý, prišiel vždy trikrát do týždňa. Mal trpezlivosť s nami, našimi kúskami, delovkami maximálne po kolená, ktoré však občas šli vyššie. Občas prebral iniciatívu on a rozhodol, kto s kým bude hrať, aby sme boli vyrovnaní (veľmi silný to sentiment), občas nás nechal, nech si rozhodneme sami. Nebol som to len ja, ale aj decká o tri roky mladšie, či o tri roky staršie, ktoré sa pridávali a vedeli, že Ujo hokej príde v utorok, piatok a nedeľu. V mojom živote nebolo veľa dospelých, ani v rodine, ktorí by deťom venovali takúto pozornosť počas takého dlhého obdobia. Bolo to obdobie, v ktorom som cítil, že niekam patrím, že niečo dokážem, že som sa v niečom našiel. Občas si na to rád spomeniem.“

Matúš

Veľa ma toho naučili

,,Mňa v detstve veľmi viedol môj krsný otec. Nebol vôbec zručný, ale bol veľmi inteligentný a rozhľadený. Veľmi dobre mu išli cudzie jazyky a trávil som s ním veľa času a veľa ma toho naučil.  Zručný som zase vďaka môjmu staršiemu kamarátovi. Ten vedel všetko opraviť, vyrobiť, mal dielňu, do ktorej som chodil a veľa som sa tam naučil. Myslím si, že stačí, ak je človek vnímavý a potom aj veľa odpozoruje od ostatných ľudí.“

Stano

Zážitok aj vyslobodenie

,,V detstve sme chodili pravidelne do záhrady. Nie však na oddych, ale na prácu, keďže otec vnímal záhradu ako priestor, kde sa má robiť. Jedného dňa ma sused oproti, ktorého som málo, ale nejako vnímala, zavolal k sebe ukázať mi včely, ktoré choval. Bol to pre mňa zážitok aj vyslobodenie z celodenného plenia buriny, oberania a zbierania zhnitých jabĺk ;). Bolo príjemné nakuknúť niekomu “do hrnca” a vnímať, ako ho to baví a má z toho radosť. Aj keď som sa sprvu trocha bála včiel, aj jeho ako cudzieho, obľúbila som si ho a odvtedy som ho aj vyzerala, či sa nenaskytne príležitosť aspoň ho pozdraviť. Bol to v tom veku (mala som okolo 8 rokov) taký dobrý pocit, že sa ako malá poznám s nejakým dospelým… ;),”

Ivana