30 minút pozornosti

,,Keď mi pani v autobuse diskrétne pošepkala, že ma je cítiť, že smrdím, svitlo mi, prečo so mnou nikto v škole nechce mať spoločnú skrinku. Lucii (mama hlavnej hrdinky) to bolo jedno a Petrovi (otec jej spolužiačky) som sa to hanbila takto povedať. Preto som si vymyslela, že máme novú práčku a Lucia stratila návod na použitie. Práčku sme mali už dávno, no Lucii sa prať nechcelo. Radšej počkala na nejakého známeho a povedala mu, že je práčka zase pokazená, nech sa na to mrkne. Občas nám teda niekto vypral. Peter ma posadil na práčku a polhodinu ma učil čítať značky na štítkoch šiat. Venoval mi tridsať minút sústredenej pozornosti a ja som mala pocit, že vstupujem na palubu pevnej a dobre ukotvenej lode.”

z knihy Moniky Kompaníkovej: Piata loď

Čaj u Hagrida

,,Ešteže sa Harry mohol tešiť na čaj u Hagrida, pretože čosi také strašné, ako bola hodina elixírov, dosiaľ nezažil. …. Hagrid práve nalieval vriacu vodu do veľkého čajníka a nakladal na tanier obrovské kusy koláčov. …. Obrovské koláče boli vlastne akési beztvaré hrudy s hrozienkami, na ktorých si Harry s Ronom takmer vylámali zuby, no statoče predstierali, že im chutia, a pritom rozprávali Hagridovi, čo všetko zažili. Tesák položil Harrymu hlavu na koleno a celého ho oslintal. Harry i Ron sa nesmierne potešili, že Hagrid nazval Filtcha (zlý školník)“ starým podliakom”… Harry vyrozprával Hagridovi, čo sa stalo na Snapovej hodine. Hagrid mu povedal to isté, čo predtým Ron. Aby si z toho nič nerobil, že Snape má malokoho zo študetov rád.“ 

z knihy Joanne Rowlingovej: Harry Potter

Mala som tri mamky

,,Šla som teda na to opačne, keď sa už nemôžem kamarátiť s gádžami, musím zapadnúť medzi cigánske decká. Po pár ,,ťažkých” premýšľaniach som mala jasnú stratégiu – ak prestanem v škole dostávať jednotky a dvojky, prestanem čítať knihy a budem sa s nimi rozprávať len o tom, čo vedia, mohlo by to zafungovať (mala som síce v pláne dopátrať sa pravdy o tom, ako vznikol svet, a porovnať si učebnicu s Bibliou, no vyššie ciele sú vyššie ciele…). Vydržala som necelé dva týždne. Toľko trvalo učiteľke, kým pochopila, že sa niečo deje… No a potom už stačila jedna otázka a ja som jej vyklopila všetko. Úplne všetko – o bielení, o spolužiakoch, o rodičoch, ktorí sú ku mne dobrí, ale veľmi mi nerozumejú, o našich Cigánoch a o ich predstave, že som asi nejako čudne postihnutá… Vychrlila som to na ňu všetko bez prípravy. Takmer jedným dychom. Po celý ten čas som sa ani neodvážila pozrieť jej do tváre. Bála som sa, že tam nájdem znechutenie alebo odpor. Keď som skončila a ona mlčala, nevydržala som to. Predsalen som len nesmelo zdvihla hlavu a skoro som prestala dýchať… Jej oči boli plné niečoho zvláštneho – nehy, bolesti, ani neviem, čo to bolo… Usmievala sa. A potom roztvorila náruč a tuho ma objala. Cítila som sa neskutočne šťastná a súčasne ma hrýzlo svedomie. Mala som pocit, akoby som práve nejako ubližovala mamke. No chcela som si to vychutnať. Všetko a hneď. Spytovať si svedomie môžem aj neskôr… Učiteľka bola prvou gadžovkou (aspoň čo si pamätám), ktorá sa dotýkala mojich vlasov s nehou. Žiadne povinné každomesačné prehrabávanie vlasov ceruzkou, žiadne skúmanie, či ma mamka pravidelne kúpe… Len príjemné hladkanie. V tej chvíli tam bola iba pre mňa… … Nasledujúce roky som mala dve mamky. Jedna ma naučila rozumieť svojmu cigánskemu ja a veriť v dobro ľudí. Druhá [učiteľka] mi dala čistú slovenčinu, nástroj, ktorý mi pomáhal postupne vchádzať do sveta gadžov. Tú prvú som bezvýhradne ľúbila, tú druhú neskutočne obdivovala. Potom prišla tretia – pani z knižnice. Gadžovka. Teta Knižná, ktorá ma naučila knihy nielen čítať, ale im aj rozumieť a vedieť o nich diskutovať. Tá tretia spolu s ,,mojou” Lenkou, spolužiačkou s gympla, mali nado mnou taku zvláštnu moc – boli neskôr jediné, na ktorých názore mi skutočne záležalo…“

Janette Mazíniová, z knihy Cigánka

Mohla som mu tykať

,,Volaj ma Peter, nevolaj ma ujo, vravel otec mojej spolužiačky Doroty. Nerobilo mi to problém, ani vlastnú mamu som nevolala mama. Petra som si želala mať doma, sedieť mu na kolenách, počúvať, ako dýcha, dýchať s ním. Ovinúť mu ruku okolo krku, jesť chlebíčky, ktoré prichystal, chlebíčky s horčicou. Dorota horčicu neznášala a ja som vždy chcela s horčicou, pretože som si mohla zrátať, koľko ich spravil pre mňa a koľko pre Dorotu. Merateľné množstvo náklonnosti. Vyžarovala z neho dráždivá sebaistota, ktorá chýbala Irene, Lucii (mama hlavnej hrdinky) aj všetkým jej kamarátom. Veľký, dospelý Peter, o dvadsať rokov starší muž, ktorému som mohla tykať, ktorý mal na všetko odpoveď a čas a ktorý ma naučil prať.”

z knihy Moniky Kompaníkovej: Piata loď

Na mojej planéte bolo nutné utíšiť malého princa

,,Nemohl už dál mluvit. Propukl náhle v pláč. Nastala noc. Odhodil jsem nářadí. Nezáležalo mi už na kladivu, svorníku, žízni ani smrti. Na jedné hvězde, na planete, na té mé, na zemi, bylo nutné utěšit malého prince. Vzal jsem ho do náruče. Kolébal jsem ho. Říkal jsem mu: ,,Květině, kterou máš rád, nehrozí nebezpečí…”

z knihy Antoine de Saint-Exupéryho: Malý princ

Papierik od tatinka

,,…Večer k nám přišel Precossi. Myslím, že ani knížecí synové nemohli být přijati s větší slávou… Precossi měl připjatou medaili a byl šťasten, protože jeho otec začal pracovať a už pět dní nepije… je jako vyměnený. Pustili sme se do hraní, já vyndal všechny své veci. Precossi byl všecek okouzlen automatockým železničním vlakem, jenž se sám pohyboval, nikdy nic takovýho nevidel. „Aspoň vlak mu dám,” myslil jsem si, ale bylo třeba požádat o tatínkovo dovolení. V tu chvíli jsem ucítil, jak někdo mi do ruky strká papírek. Podíval jsem se na něj: psal to tužkou tatínek. Stálo tam: ,,Precossimu se líbí tvuj vlak. On nemá žádné hračky. Srdce ti nic neříka?” Hned jsem uchopil oběma rukama lokomotivu a vagony a dal jsem mu všechno do náručí se slovy: „vezmi si to, je to tvoje.” Podíval se na mne nechápavě. ,,Je to tvoje” řekl jsem, daruji ti to. „Ale proč?” Můj otec mu řekl: „Enrico ti to daruje, protože je tvůj přítel a protože tě má rád…a aby oslavil tvoji medailu.” Byl tak šťasten! Prosil o prominutí ústy, která se třásla i smála zároveň.“

z knihy Edmonda DeAmicis: Srdce (il Cuore)

Som v bezpečí, Dumbledore sa pozerá…

,,Harry vedel, že keď mu Hermiona s Ronom na druhý deň popoludní želali pred šatňami veľa šťastia, mysleli na to, že ho možno už nikdy neuvidia. A nebol to veru bohvieako príjemný pocit. Obliekal si chrabromilský habit, chystal si svoj Nimbus 2000 a nevnímal ani slovo z toho, čo im Wood hovoril. …. “V hľadisku je celá škola!” zvolal Fred Weasly, keď vykukol z dverí. “Dokonca – moje nervy – je tu dokonca aj Dumbledore!”. Harrymu až srdce poskočilo od radosti. “Dubmledore?” zvolal a uháňal k dverám, aby sa o tom predvedčil na vlastné oči. Fred mal pravdu. Tá strieborná brada nemohla patriť nikomu inému. Harry sa od samej radosti takmer rozosmial. Je v bezpečí. Snape sa neodváži mu ublížiť, veď vie, že Dumbledore sa pozerá.“

z knihy Joanne Rowlingovej: Harry Potter

Stačí mať dobré srdce

„Poď k zrkadlu, ja ti ukážem, čo by si si mal želať. Vidíš tie dve čiary medzi očami? A to husté obočie, čo by sa malo pekne dvíhať a namiesto toho sa mraští? Nauč sa vyrovnať nevraživé vrásky, smelo otvoriť oči, aby sa tí diablici premenili na dôverčivých nevinných anjelikov, ktorí nikoho nepodozrievajú a stále o všetkom nepochybujú, ale všade vidia priateľov, kým sa nepresvedčia o opaku.” „Inými slovami, musím chcieť mať Edgarove veľké belasé oči a jeho rovné čelo.“ „Stačí mať dobré srdce, chlapče, a potom budeš mať aj peknú tvár“ pokračovala som, „aj keby si bol ozajstný černoch; a zlo urobí aj z tej najkrajšej tváre ešte horšiu ako mrzkú. A teraz keď si umytý, vyčesaný a nechmúriš sa, povedz, nevidí sa ti, že si štramák?“ Môžem ti povedať, že veru si! Vyzeráš skoro ako preoblečený princ.“ Takto som do neho húdla a z tváre sa mu pomaly strácali chmáry, začal vyzerať celkom príjemne…“

z knihy Emily Bronteovej: Búrlivé výšiny

Stačilo mi vedomie, že tam je

,,Od Knižnej som dostala to, čo mi moja mamka nedala. Učila ma inteligentne zvládať urážky spolužiakov a ich ponižovanie, vyberala pre mňa správne knihy, ukazovala, čo a ako čítať medzi riadkami. Rozprávala sa so mnou o rozvode mamky a tatka a vysvetľovala mi, že často je rozchod jedinou možnosťou, ako nestratiť úctu… Knižná sledovala, ako sa mi darí, a mne vôbec neprekážalo, že som o nej nevedela nič, poznala som len jej meno – Janka. Stačilo mi vedomie, že tam je. Moja Knižná. Žienka, ktorá mi ukázala, že rozumieť čítanému je viac, než len čítať.”

z knihy Janette Mazíniovej: Cigánka

Veď okrem mňa nemali nikoho

,,Ale aj tak sa tí dvaja najradšej túlali po Slatinách (Katarína a Heathcliff). Ráno ušli a zostali tam celý deň. Z trestu si nič nerobili. Kaplán mohol dať Kataríne naučiť sa naspamäť hocikoľko kapitol a Jozef mohol biť Heathcliffa, až ho ruka bolela, no len čo boli spolu, na všetko zabudli, alebo si vymýšľali, ako sa pomstia. Čo som sa naplakala, keď som videla, akí sú zo dňa na deň zanedbanejší! Ale neodvážila som sa ani muknúť, aby som nestratila tú trošku vplyvu, čo som mala nad tými úbožiakmi. Veď okrem mňa nemali nikoho! Raz v nedeľu večer ich zasa vyhodili z obývacej izby, lebo robili hluk, alebo pre dáky podobný malý priestupok, a keď som ich šla zavolať na večeru, nie a nie ich nájsť. Prehľadali sme celý dom odhora až nadol, i dvor a stajne; nebolo ich, a napokon nám Hindley v rozčúlení prikázal, aby sme sa ich neopovážili pustiť dnu! Všetci sme sa pobrali spať, ale mne starosť nedala. Neľahla som si, otvorila som oblok, a hoci pršalo, vyklonila som sa a dávala pozor. Mladý pán nám to síce zakázal, ale bola som rozhodnutá pustiť ich dnu, keby sa vrátili. Po chvíli som na ceste počula kroky a pri vrátkach zakmitalo svetlo lampáša. Prehodila som si cez hlavu vlniak a rozbehla som sa k nim, aby klepaním nezobudili pána Earnshawa.“

z knihy Emily Bronteovej: Búrlivé výšiny