Čo ho ofukuješ, treba mu nastaviť pevné hranice!

Čo ho ofukuješ, treba mu nastaviť pevné hranice!
alebo Ako môže prístup PACE v školách zmeniť správanie detí

Psychologička Daniela Husovská sa dlhodobo venuje deťom, ktoré nevyrastajú vo svojej biologickej rodine. Svoje odborné skúsenosti prehlbovala aj v Kanade, kde absolvovala stáž v Cobourgu, v programe liečebnej pestúnskej starostlivosti. Práve odtiaľ priniesla na Slovensko prístup PACE, zameraný na budovanie bezpečného vzťahu medzi dieťaťom a dospelým. Ako môže tento prístup pomôcť deťom v školách? Prinášame vám časť rozhovoru s Danielou, s ktorou sa rozprávala sociálna pracovníčka Alena Molčanová z Centra Návrat v Prešove.

Alena: V Návrate sme zachytili myšlienky, ktoré prinášaš ty ako človek, aj ako odborník so skúsenosťami z Kanady. Primárny impulz, prečo sme sa chceli s tebou rozprávať boli práve tieto kanadské inšpirácie. Prinášaš ich do svojej práce, hovoríš o nich na webe svojej organizácie Archa a usporiadala si konferenciu. Ako vznikla myšlienka, priniesť na Slovensko kanadské inšpirácie?

Daniela: Asi sa tam stretlo viacero vecí. Naše kanadské inšpirácie sa týkali školy a vzdelávania detí s traumou. Časť motivácie vychádzala z toho, že sa stretávam s deťmi, ktoré majú ťažkosti a gro ich problémov pramení z ich ťažkého začiatku života. V živote narážajú na rôzne ťažkosti a nevieme im pomôcť. Dostávajú nálepku, že majú poruchy správania a bývajú presúvané na inú školu alebo do zariadení, na psychiatrické liečenia, ale problém to väčšinou nevyrieši. Chcela som priniesť know-how, ako sa to dá robiť inak. Vyšla aj knižka o programe Belonging a ľudia z tohto programu boli na našej konferencii: Na vzťahoch záleží – Vzdelávanie a prax citlivá voči traume – Kanadské inšpirácie.  Zdalo sa mi veľmi zaujímavé a dôležité, upozorniť, čo sú východiská, čo tieto deti potrebujú, lebo intuitívne sa k nim nesprávame tak, ako potrebujú.

Alena: Je možné, že prístup zmení v nejakom prostredí iba jednotlivec? Alebo je to niečo, čím musí prejsť celá škola – všetci zúčastnení dospelí, vrátane riaditeľa, ktorý sa tak začne správať k zamestnancom?

Daniela: Asi je jednoduchšie, keď to prijme celá organizácia ako spôsob, akým chce pracovať, lebo potom sú v tom procese všetci a môžu sa v tom podporovať. Keď je človek sám, je v prostredí občas ako čierna ovca. A ak nemá oporu, je to veľmi ťažká pozícia a neviem si predstaviť, že by bola dlhodobo udržateľná, ak majú ostatní iný názor. Môžu potom napríklad hovoriť: „Čo ho ty ofukuješ, treba mu nastaviť pevné hranice!“

Alena: Deti v škole nepotrebujú pevné hranice?

Máme predstavu, že potrebujú skôr pevné hranice, rázne, prísnejšie jednanie. Áno, potrebujú aj jasné hranice, ale ako im pomôcť v prostredí školy zvládať to, s čím prichádzajú? Ich hlavný problém je, že sa necítia bezpečne vo vzťahoch. Vnímajú dospelých ako nebezpečných. To je koreň ťažkostí. Ako to môžeme zmeniť? V Kanade našli spôsob, ktorý funguje. Hoci je to náročné, sami na vlastnej koži zažili, že prináša ovocie. Sú to ľudia z praxe, sami si prešli tým, že zmenili svoj prístup, našli spôsoby, ako riešiť konkrétne situácie, čo môžu urobiť učitelia,  psychológovia…

Alena: Jeden konkrétny  prístup, ktorý prinášaš, má názov PACE. Mohla by si nám ho priblížiť?

Daniela: Je to skratka (Playfulness – Hravosť, Acceptance – Prijatie, Curiosity – Zvedavosť, Empathy – Empatia) a je to spôsob, ako byť s dieťaťom, s rodinou, ako sa vzťahovať k tomu, s kým som. Vychádza z empatie a prijímania, čo ľudia (deti)  prinášajú. Podporuje zvedavosť a hravosť, čo je možno opak hodnotenia. Niekedy sú tie témy ťažké, ale hravosť môže priniesť ľahkosť. Pomôže dotknúť sa aj náročných vecí, nemusí to byť v strese a záťaži. Vedieť využiť hravosť znamená vedieť sa naladiť hravo. Ak sme naladení hravo, väčšinou sa cítime s tým človekom dobre. Keď sme schopní byť hraví, znamená to, že sa cítime bezpečne a zároveň nám to dáva signál, že druhý človek je v našej spoločnosti rád, keďže vie byť hravý.

Alena: Čo sú ďalšie dôležité pojmy v tomto prístupe?

Daniela: Existuje veľmi pekné motto – connection before correction – spojenie pred nápravou, vzťah pred riešením problémov. Ak sa udeje konflikt, najprv sa postarám o vzťah: ako sa máš, ako sa cítiš? Neskočím hneď do toho, že teraz si rozbil toto sklo, stálo 50 eur, ako to nahradíš? Najprv sa spýtam: Ako sa máš? Ako sa cítiš, je to ťažké? Asi si sa aj sám zľakol… Čiže najprv toto ošetrím a potom sa dostaneme k tomu, že sa stala nejaká vec, ktorú treba vyriešiť. Spojenie je na prvom mieste, až potom riešime problém.
Vždy tam platí, že „ak to nie je otázka života a smrti.“ Ale to sa stáva len výnimočne. Ak by niekomu šlo o život, riešime, samozrejme, najskôr situáciu. Ale vo všetkých ostatných situáciách je najprv ty a ja, až potom riešenie.

Alena: Keď používaš PACE v terapii, predpokladám, že ho učíš aj rodičov. Čo sa potom deje v škole, alebo iných prostrediach, kde sa dieťa pohybuje? Ak rodičia začnú takto pristupovať k svojmu dieťaťu, ale škola ide tradičným štýlom a zameriava sa viac správanie dieťaťa a nie „connection”, to spojenie – ako to potom riešite?

Daniela: Často to riešime tak, že sa ideme do školy porozprávať a niekedy to ľudia v škole počúvajú a inokedy nie. Majú svoje porozumenie tomu, prečo sa dieťa nejak správa a nie sú nastavení niečo na tom meniť. Hlavne, ak to je jedno dieťa zo školy, nemá pre nich význam to nejako riešiť. Často si nájdu svoj spôsob, ako s tým jedným dieťaťom fungujú.
Stalo sa aj to, že sme to v škole zabalili – s rodinou sme si povedali, že dieťa v škole nejako funguje a nejako asi tú školu už vychodí.
Robila som aj prednášku pre prvý stupeň, kde som hovorila o prístupe PACE a traume. Každý z učiteľov mal ťažkosti, pretože v škole bolo veľa detí zo segregovaných komunít. Každý učiteľ hovoril, čo by potreboval, aby ho mohol využívať. Napríklad, že nemajú žiadnych asistentov, a ak má jedno dieťa problém, v triede je ďalších 15 detí, ktoré potrebujú učiteľa. Takýto učiteľ nemá možnosť sa dieťaťu venovať individuálne, mimo skupiny. V systéme, ktorý teraz na Slovensku máme je pre učiteľa ťažké využívať PACE prístup bez podpory vedenia. Ale vnímam to ako cestu. Ideálne by bolo, aby to bol riaditeľ školy, ktorý by v tom videl zmysel. Možno, ak by mal v škole viacero detí, ktoré majú problémy a mal by vnútornú motiváciu niečo zmeniť a tiež silu a kompetenciu to ďalej odovzdať svojim učiteľom… V takom prípade sa dá situácia meniť aj cez prednášky a rozhovory.
Zo školy, ktorú som spomínala mám zážitok, že sme prišli k bodu, keď učitelia hovorili, čo ich na tom baví. Hovorili sme o ich motivácii, o tom, že v prostredí, kde tieto deti žijú, je učiteľ jediný človek, ktorý dieťa pochváli a je priateľský. Snažila som sa ich povzbudiť, že pre niektoré deti je to jedinečná príležitosť, pretože doma im to nemá kto ukázať. Zdalo sa mi, že keby sme mohli spolupracovať dlhodobo, mohli by sme sa niekam posunúť. A samozrejme aj nastaviť systém, to školské prostredie pre učiteľov  – aký tím treba, koľko asistentov ktorý učiteľ potrebuje, aby deti mohli 5 – 6 hodín pracovať, kedy byť vonku…

Alena: Povedala si, že ak v škole majú jedno také dieťa, tak sa im to možno neoplatí. Aké je to „také” dieťa?

Daniela: Hovoríme o deťoch s traumou, v zmysle, že zažili ťažké veci v úvode svojho života, a tie ich naučili, že dospelým sa nedá veriť, že svet nie je bezpečné miesto. Školské prostredie je náročné miesto, je tam veľa ľudí, veľa interakcií, pre tieto deti je veľmi náročné zvládnuť takéto prostredie. Nedokážu sa v ňom učiť, pretože nedokážu prijímať informácie. Nevedia sa sústrediť na informácie, lebo riešia, kto im kedy čo urobí, ako sa majú chrániť a ich nervová sústava nie je schopná sa učiť.

Alena: Hovoríš, že v škole nie je pre tieto deti vytvorený základný priestor. Ako je to v Kanade? Vieš povedať, v čom sú vzdelávaní kanadskí učitelia, aký nárok na nich kladie?

Daniela: Jedna možnosť je, že učiteľ má špeciálnu triedu pre traumatizované deti, kde má asistentov a zvyšok školy je bežný. A sú aj prípady, kde prístup PACE využíva celá škola. Hoci je potrebný pre deti s traumou, je dobrý pre všetky deti, nemá kontraindikácie. Na našej konferencii bol aj bývalý riaditeľ, ktorý chcel, aby všetci jeho učitelia mali rovnaký prístup – aby sa nestávalo, že v triede je pani učiteľka s PACE, ale dieťa vybehne na chodbu a tam ho niekto okríkne a bude na neho rozprávať celkom inak, ako z iného vesmíru. To by bolo pre deti tiež úplne nepredvídateľné. Nebudú vedieť, kde sa ako majú správať. Alebo iný príklad – deti sú dva roky s jednou pani učiteľkou, ďalšie dva s inou, tak aby to bolo jednotné, všetci zamestnanci majú fungovať rovnako. Výhodou potom je aj to, že zamestnanci si vedia byť navzájom oporou. Napríklad sa stalo, že učiteľka riešila na chodbe záchvat hnevu jedného žiaka a ostatní jej potom vedeli povedať: „Toto si výborne urobila, toto si dobre zvládla, v tejto situácii by som ja ešte skúsila toto a toto.“ Keby bola len jedna takáto učiteľka, tak by sa z toho mohol stať viac súboj ako spolupráca s porozumením.
Čo sa týka vzdelávania, výcvik v PACE prístupe je len prvý krok. Potom je potrebné zžiť sa s ním. To musí urobiť každý sám. Musí zistiť miesta, kde mu to ide, ale aj kde mu to úplne nesedí a čo s tým. Je to jeho vnútorná cesta. Napadá mi prípad pani učiteľky, ktorá bola na našej konferencii. Hovorila, že začala a postupne sa učila. Bol to pre ňu nový spôsob, ako reagovať na deti v rôznych situáciách v škole. Na začiatku to bolo veľmi ťažké, išlo to všetko cez hlavu – veľa nad tým musela rozmýšľať. Ale už to robí desiaty rok a ide to prirodzene samé od seba. Je to desať rokov skúšania, praxe. Nebola od začiatku frajerka, ktorá by to sama od seba vedela.

Alena: O tomto hovorila aj jedna učiteľka, ktorá najskôr pracovala v štandardnom systéme na bežnej škole. A porozumela som tomu tak, že aj učiteľ sa musí najprv cítiť bezpečne, aby mohol v systéme PACE fungovať. Ona hovorila, že aj teraz sa ešte občas prepne do starého systému. Nejde len o to, vytvárať pocit bezpečia pre deti, ale aj ten, kto s nimi pracuje – či už systémom PACE alebo iným spôsobom, kde pracuje s bezpečím – sa musí cítiť bezpečne.

Daniela: Určite, ak sa ja necítim bezpečne, nemôžem vytvárať bezpečie inému. Najprv sa musím sama cítiť bezpečne, cítiť, že to zvládnem, že mám oporu, keby som potrebovala.

Alena: Keď hovoríme o učiteľoch, jednému som spomínala, že budem robiť tento rozhovor. On hovoril, že keď majú v škole deti s traumatickou minulosťou, aj by niečo rád urobil, ale netrúfa si na to. Máš pre takýchto učiteľov nejaké povzbudenie?

Daniela: Prvé, čo je pre učiteľa dôležité, je vzťah s dieťaťom. Nie vedomosti, ktoré ho naučím, ale aký budeme mať medzi sebou vzťah.

Alena: Dobre, ale ten učiteľ má v triede 23 žiakov. Asi nie je možné, aby s nimi všetkými mal intenzívny, hlboký vzťah. Ako to má teda urobiť? Má ho mať len s tým jedným dieťaťom?

Daniela: Vzťah v škole nemá byť ako rodič-dieťa, ale ako vzťah dospelého a dieťaťa. Nemusí mať tú intenzitu, hĺbku a šírku starostlivosti. Ak to je triedny učiteľ, dúfam, že má šancu poznať, aké tie deti sú. Zaujímala by som sa, čím deti žijú, čo majú rady, čo im vadí. Pri dieťati s náročnými skúsenosťami by bolo fajn, keby malo asistenta, aby som na to, ako učiteľka, nebola sama.
Pomáha všímať si, čo sa deje, keď je dieťa pokojné, a v ktorých situáciách prichádza nepokoj. Či mu pomáha, keď je vedľa učiteľa, ticho v triede, môcť ísť na pol hodinu von, prechádzať sa, stláčať niečo v ruke… Poznať ho je prvé východisko k tomu, aby sme prispôsobili vlastné reakcie a správanie. Dať mu najavo: vidím ťa, zaujímaš ma.
Viem, že je to ťažké, hlavne keď takéto dieťa napríklad robí zle iným deťom, bije ich, berie im desiate, pľuvne na niekoho… To sú ťažké situácie. Učiteľ v tom nemôže byť sám, musí mať niekoho, s kým o tom môže hovoriť, s kolegami alebo niekým iným. Musí vedieť, kam má ísť, na koho sa môže obrátiť. A mal by mať plán. Napríklad ráno, keď vidí, že dieťa má asi zlý deň, čo vtedy môže urobiť..

Alena: Hovoríš o tom, aby sa učitelia nenechali prevalcovať problémami, ale sústredili sa na to, že chcú dieťa spoznať bližšie, lebo to pomáha vytvoriť bezpečie, ktoré potom prispeje k zlepeniu správania.

Daniela: Áno, ak vytvorím priestor, kde sa bude dieťa cítiť bezpečne, správanie sa zmení.

Alena: Ale zároveň je kľúčové starať sa aj o seba, mať sa o koho oprieť, mať niekoho, kto ma podporuje, môcť sa inšpirovať aj vyventilovať.

Daniela: Určite. Myslím, že sa nedá zvládnuť to sám. Je to úloha, v ktorej potrebujeme mať pomoc.

Predchádzajúce dve časti rozhovoru s Danielou Husovskou nájdete na Deti v systéme: v Kanade sa vždy pýtajú „Čo toto dieťa potrebuje?“ a v Návrat Spravodaj 2025.

Mgr. Daniela Husovská, PhD. je psychologička a pracuje v Centre poradenstva a prevencie v Košiciach. Venuje sa aktivitám aj v rámci Archa, o. z. Za zmysluplné považuje sprevádzanie detí a rodín v náročných situáciách aj pekných momentoch, najmä tie náhradné. Vidí zmysel v pomáhaní budovania vzájomného spojenia a oslabovania múrov, ktoré si staviame, keď sa bojíme a nechceme byť viac zraňovaní. Vo vnášaní nádeje a vzájomnosti do našich svetov. Tak vníma svoje poslanie posledných 20-25 rokov.

S Danielou sa rozprávala Alena Molčanová, sociálna poradkyňa a koordinátorka Centra Návrat v Prešove. Ako svoje poslanie vníma prinášať do riešení vždy hlas detí a rodín. Už dve desaťročia sprevádza v Návrate náhradné rodiny, hľadá cesty pomoci pre rodiny v ohrození a venuje sa terénnej sociálnej práci, aby sa rodiny stali bezpečným a podporným miestom pre deti. 

V rámci pomoci náhradným rodinám využívajú niektorí odborníci v Návrate prvky PACE a tiež realizujú dyadickú terapiu, ktorej súčasťou je PACE prístup. Tvoria ho hravosť, prijatie, zvedavosť a empatia (Playfulness, Acceptance, Curiosity, Empathy). Je to spôsob myslenia, cítenia, komunikácie a správania, ktorého cieľom je dať dieťaťu pocit bezpečia. PACE predstavuje základný nástroj a zároveň postojový rámec v dyadickej vývinovej terapii.

• Playfulness (hravosť) podporuje ľahkú a príjemnú komunikáciu, v ktorej  je záujem o dieťa, o to, čo robí a ako sa má. Znamená to naučiť sa používať tón hlasu, ako pri rozprávaní príbehov, nie podráždený alebo poučujúci. Hravý postoj neznamená byť vtipný alebo robiť žarty. 
• Acceptance (akceptácia) zahŕňa bezpodmienečné prijatie vnútorného života dieťaťa – jeho pocitov, myšlienok a zámerov – bez súdenia, aj keď jeho správanie nie je vhodné. Bezpodmienečné prijatie je jadrom pocitu bezpečia. Znamená aktívne komunikovať dieťaťu, že akceptujeme želania, pocity, myšlienky, motívy a vnímanie, ktoré sú za jeho vonkajším správaním. nútorný život dieťaťa jednoducho je; nie je správny alebo nesprávny.
  Takéto prijatie neznamená akceptovanie správania, ktoré môže byť zraňujúce alebo škodlivé pre dieťa alebo pre ostatných. Je dôležité byť veľmi pevný v nastavení hraníc správania a zároveň prijatí motívov tohto správania.
• Curiosity (zvedavosť) znamená, že aj k náročnému správaniu pristupujeme s úžasom, s cieľom pochopiť význam správania a pomôcť dieťaťu zamyslieť sa nad vlastnými emóciami. Zvedavosť bez posudzovania je spôsob, akým pomáhame deťom uvedomiť si ich vnútorný život a zamyslieť sa nad dôvodmi svojho správania. 
• Empathy (empatia) je aktívne precítenie a pochopenie emocionálneho stavu dieťaťa aj vyjadrenie emocionálneho spojenia, podpory a súcitu. Keď je dieťa smutné alebo cíti úzkosť, dospelý cíti smútok a úzkosť spolu s ním a dáva mu to najavo. Ukazuje, že vie, aká ťažká je pre dieťa daná skúsenosť a hovorí, že sa s ňou nebude musieť vyrovnať samo.

PACE je veľmi nápomocný pri budovaní vzťahu s deťmi s ťažkými skúsenosťami, pretože im pomáha cítiť sa pochopené a cenené. Vyvinul ho klinický psychológ Dr. Daniel Hughes:

„Koncom 80. rokov som sa začal pracovať na tom, ako využiť neuveriteľne bohatú teóriu pripútania, ktorá mi pomohla pochopiť hrozný dopad traumatizácie z citových väzieb na všetky aspekty vývoja. Vytvoril som počiatočný model terapie s názvom Dyadická vývinová psychoterapia (DDP).”