O Lívii a ukradnutom cite pre dotyk

Keď bola maličká, dospelí sa jej dotýkali iba keď mala ísť jesť. Zaspávala sama, hrala sa sama, aj bála sa sama.
Potom ju odtiaľ niekto vzal a presunul do veľkého domu. Bolo tam veľa detí ako ona. Tety sa jej sem-tam dotkli, pohladili ju alebo popestovali na kolenách. Vždy, keď mali trochu čas. Lívia nikdy nevedela, kedy bude na rade a ktorá teta s ňou bude…
Keď bola väčšia, dotýkali sa jej starší chlapci na miestach, ktoré patrili len jej. Ale oni vraveli, že jej nepatrí nič a ona im uverila.
Vyrástla a z veľkého domu odišla do iného, aby bývala s dospelými dievčatami ako ona. Dievčatá bez nikoho.
Keď sociálna pracovníčka vzala Líviu k lekárovi, povedal jej, že je tehotná, že sa môže tešiť. Ale ju bolelo celé telo a pripadala si odporná. Na čo sa mala tešiť?

Prvýkrát sme sa stretli v šiestom mesiaci jej prvého tehotenstva. Chvíľu stála podráždene vo dverách a bála sa – kvôli čomu sa budeme stretávať?

Prvých päť stretnutí sa svojho bruška a cez bruško bábätka nevedela dotknúť. Nevedela si predstaviť, že má chytiť dieťa, že ho má pohladkať, že si ho má pritisnúť. Pomohla nám bábika vo veľkosti bábätka, ktorá po troške ukazovala cestu. Až do pôrodu si ju mohla nechať.

Keď Lívia rozprávala, oči sa jej niekedy leskli, akoby plakala a potom začala rozprávať o otcovi dieťaťa, o tom, ako sa jej dotýkal aj keď ju to bolelo. Len sa smial, že nič nevydrží. Neskôr som pochopila, že neplakala. Prepadala sa do ničoty a oči jej zahalila hmla, aby nič nevidela a aby ani ju nik nevidel.
Keď od neho utiekla, cítila prázdno. „Prázdno,“ vravela, „ako keď idete po ulici a nikde nikto nie je. Nikde. Nikto. Celý rok.“

Raz mi povedala, že nemá srdce a že si nepamätá, či ho niekedy mala.

Krok po kroku sa na našich stretnutiach učila prijať a milovať svoje telo. Pohladkať si nohy, keď puchnú, alebo bruško, keď bábätko koplo.
Krok po kroku, sme nachádzali úlomky jej rozsypaného srdca.
Krok po kroku zobúdzala cit v svojich dlaniach, aby keď sa bábätko narodí mu mohla byť mamou.

Maličká sa narodila v horúcom lete. Mala nádherné oči a krásne snedú pleť. A ešte mala niečo nádherné – okolo seba omotané tie najláskavejšie ruky, aké mohla na tomto svete dostať, ruky svojej mamy. Mohol by to byť happy end, ale bol to aspoň nádherný začiatok.

Lívia sa vďaka preventívnemu programu s využitím terapie dotykom a ďalších podporných služieb starala o svoju dcérku takmer rok. Málo? Vôbec nie!

Sme presvedčení, že to bol pre obe mimoriadne dôležitý rok. Bez spoločne prepojených síl a Líviinej odvahy by ani jedna z nich ten láskyplný rok nemala.

Program podpory tehotných žien a začínajúcich mám v rizikových sociálnych situáciách môže byť prevenciou opúšťania novorodencov a detí do 1 roka veku alebo ich odoberania kvôli zanedbávaniu či týraniu.

Danka Koníček Žilinčíková
trénerka a lektorka terapie dotykom