Tento článok by mohol mať dva názvy:

Prvák s poruchou pozornosti!

alebo

Prvák so špeciálnou schopnosťou všímavosti!

Ktoré z týchto detí by ste chceli učiť? Alebo mať doma?

„Keď sme v triede, ostatní pekne sedia a robia na zadaní, ale on sa hocikedy zdvihne a beží k oknu,“ hovorí učiteľka so zamračeným výrazom tváre.

„Alebo keď niekto v triede číta, on vykrikuje.“

„Alebo ideme na obed, ale on sa derie pred všetkých a chce ísť prvý.“

Počúvam ustarostenú učiteľku, ktorá má v triede prváčikov. Hovorí, že on sa dobre učí, ale „viete, stále sa s niekým škriepi, každý deň ho musím okríknuť, aby dal iným pokoj. Neviem prečo si ich stále všíma, vlastne akoby si všetko všímal.“

Ku koncu rozhovoru z nej vyhŕkne: „Nemala som také dieťa, a to učím už 20 rokov. Učenie mu ide a keď robí chyby, tak len preto, že je nepozorný.“

Premýšľam nad učiteľkou, aké to musí mať ťažké v triede plnej detí. Ako má podávať výkon, myslieť na všetky deti, na zvládnutie učiva, nastolenie poriadku, spravodlivosti a ako ju ON vyrušuje.

Hovorím s učiteľkou o životnom príbehu dieťaťa. Špeciálne pre tento rozhovor mám súhlas náhradných rodičov a dieťaťa.

Ako bábätko bol oddelený od rodičov, „sociálka“ zvážila, že dieťa v „takých“ bytových pomeroch žiť nemôže a že mu bude lepšie v detskom domove. Bol teda umiestnený, vzhľadom k veku, do profesionálnej rodiny, ďaleko od chudobných rodičov, takže ich návštevy boli podľa nášho sociálneho systému „sporadické“. Keďže žil od malinka v rodinnom prostredí, zamiloval si tých ľudí a volal ich mamou a otcom.

Keďže jeho chudobní rodičia žili ďaleko a mali iné deti, „nepracovali dostatočne“ na osobnom vzťahu s dieťaťom, ktoré žilo ďaleko. Systém ochrany detí hľadal preto dlhodobé  náhradné rodinné prostredie pre dieťa mimo štátneho systému pomoci a našiel – v podobe pestúnskej rodiny.

Po štyroch rokoch  sa dieťa presunulo zo svojej (profesionálnej) rodiny do novej  (pestúnskej) rodiny.  No a potom sa ozvala jeho biologická rodina, že by si ho aj vzali k sebe. Aj vidieť ho chceli, aj listy lásky písať.

A potom nastúpil do školy a mal sa učiť.

Zhrňme si to: za 7 rokov svojho života stratil 2 rodiny! Jasné, že  dve alebo tri zase získal! Ale ktorá je tá ozajstná? Tá, z ktorej pochádzam? Tá, v ktorej som žil od bábätka? Tá, v ktorej som teraz? Môžem týchto znovu ľúbiť alebo som tu len na čas?

Tohto leta pôjde na školskú psychodiagnostiku. Pravdepodobne dostane pre školský systém diagnózu: poruchy pozornosti a možno aj iné poruchy.

Stretávam sa s ním už 3 roky, sem-tam si na našich stretnutiach povzdychne: „Mne je niekedy veľmi smutno a neviem z čoho!“ Pamätám si, aké bolo jednoduché ho zaujať a vtiahnuť do hry, ako tajil dych, keď sme spolu čítali terapeutické príbehy o deťoch, ktorým sa stali podobné veci ako jemu.

Povedala by som, že má špeciálne schopnosti: keď v triede ostatní sedia a nerušene pracujú na zadaní, vzdá sa svojich úloh, aby skontroloval, či okolo školy je všetko v poriadku. Má špeciálnu schopnosť komentovať, keď sa niečo v triede deje – napríklad aj keď niekto číta. Má dokonca špeciálnu schopnosť byť prieskumníkom a kým sa deti s učiteľkou chystajú na obed, on  beží pred nimi. Všíma si úplne všetko, čo sa deje okolo neho. Chceli by ste v svojej firme takého pracovníka?

Všíma si úplne všetko…Jeho životné skúsenosti ho naučili, že je to dôležité. Aby mu už nič neušlo, aby mu už nikto nevzal jeho zázemie, aby už konečne mohol byť obyčajným dieťaťom. Je možné, že mu „vzťahy“ moc nejdú. Keď niektoré mal, ukončili mu ich. Teraz sa mu ťažko orientuje, kto to ako myslí. Možno by pomohlo trpezlivé „doučko“.

Možno by len potreboval čas? Dôveru iných a porozumenie? 

Na začiatok by stačilo, aby bol videný ako človek, ktorý prežil, čo nemal – ako človek, ktorý nemá poruchu, ale vďaka náročným životným skúsenostiam získal špeciálne schopnosti.

A uznajte – tie vyššie popísané schopnosti sa predsa v škole i mimo nej fakt môžu zísť.

Danka Koníček Žilinčíková,
poradkyňa Centra Návrat v Banskej Bystrici