Potvrdenie, že detstvo nebolo len ťažké

Súčasťou sprevádzania pestúnskych rodín môže byť sprostredkovanie stretnutia dieťaťa s rodinou, z ktorej pochádza. Takýto návrat do rodného mesta sme pripravili pre Juraja. Keď sme mu ponúkli  možnosť stretnúť sa s mamou, babkou a bratom, na súhlasnú odpoveď sme čakali mesiace. Vrátiť sa na miesta, kde žil prvé roky života, nebolo jednoduché. Poslednou spomienkou boli momenty, ako ho počas vyučovania v škole za asistencie polície vyzdvihli pracovníci úradu a spolu so sestrou odviezli do detského domova. Mama sa o nich nedokázala starať, a tak po čase našli nový domov v pestúnskej rodine.

Hľadali sme, ako návštevu v rodnom kraji prepojiť s niečím, čo bolo súčasťou tých lepších spomienok z Jurajových prvých rokov života. A našli sme doslova poklad. Jeho triednu pani učiteľku. Na Jurka si spomenula okamžite, s dojatím pospomínala na časy, keď bol súčasťou triedy. A vraj má preňho celé tie roky nachystanú obálku s fotografiami z druhého ročníka. Nemohli sme sa dočkať stretnutia.

Zvítanie s pani učiteľkou bolo zážitkom pre Juraja, aj pre nás, čo sme boli svedkami tohto dobrodružstva. Spoločne pozerali fotky zo zažltnutej obálky s jeho menom – triedna sánkovačka na kopci za mestom, vychádzka na zmrzlinu so spolužiakmi, prírodovedné pokusy v triede… S veľkým citom, ale predsa – pani učiteľka spomenula aj deň, kedy Juro musel odísť. Aké to bolo ťažké pre ňu, ako noc predtým nespala, lebo deň vopred vedela, čo ich čaká. Ešte niekoľko rokov sa snažila zistiť, kde Juro žije. Opatrovala fotografie, a najmä spomienky.

V ten deň sme sa stretli aj s Jurajovou rodinou – mama mu upiekla tortu (vraj za tých 10 zmeškaných), potrápili sa pri rozhovore, objal babku aj malého brata, ktorý sa čudoval tejto zvláštnej návšteve vzdialených blízkych. Tú obálku s fotografiami už Juraj nepustil z ruky. Neskôr si ju niesol do auta. Ktovie, možno to bolo akési potvrdenie, že tie prvé roky neboli len ťažké.  Že po odchode niekomu chýbal. Že niekto čakal na jeho návrat.

Vďaka pani učiteľke mohol Juraj doplniť časť svojho životného príbehu. Určite je fajn, že mu kedysi pomohla naučiť sa písať, rozlíšiť tvrdé a mäkké spoluhlásky, narysovať úsečku. Ale to, čo si naozaj zapamätal z triedy, bolo bezpečie, ľudskosť, vzťahy. Učitelia sú pre deti dôležití. Možno sami netušia, ako veľmi. 

Eva Stanková,
Centrum Návrat v Žiline

Téme emocionálneho bezpečia detí v škole, ktoré je potrebné pre ich dobrý vývin, ale aj premýšľanie, sa venujeme v projekte Dieťa v bezpečí, ktorý realizujeme s podporou Nadácie Orange.