Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Päť rokov sme si s dievčatami užívali dovolenku. Rodičovskú :). Nestihla som zažiť frustráciu žienky domácej ani stereotyp. Dobrodružstvom bolo už obdobie príchodu detí do našej pestúnskej rodiny. O život v neustálom pohybe sa nám postarali zdravotné problémy aj moje koníčky. Dievčatá mali veľa príležitostí hrať sa s inými deťmi, počas prechádzok však stále častejšie nakúkali cez plot materskej školy. Od septembra sme to teda skúsili. Odlúčenie nebolo bez obáv a slzičiek – a to je pri pestúnskych deťoch dôvod na spokojnosť.

 

Na popoludňajší spánok som ich už ukladala doma. Lucka vždy trochu voňala parfumom tety učiteľky. Vedela som, že ju majú radi, a že si ju pritúlia, keď treba. Prijali ju – s jej chuťou do života, nadšením pre maličkosti, nezbednosťou, ale aj s batôžkom problémov, ktorý nie je možné len tak odložiť do skrinky v šatni. Lucku teší, že v škôlke vždy nájde niekoho na rozhovor: „Ja som cigánka. A Ty? Si cigáň alebo gádžo? Moja mama je už trošku cigánka. Lebo má také deti. Tak už nie je úplne gádžo.

 

Klárka si po pár týždňoch vypýtala do škôlky pyžamo, chcela tam zostať spať. Poobede dlhovlasé predškoláčky odchádzali domov s účesom. Postupne, ako sa prebúdzali, im teta učiteľka Veronika rozčesala vlasy a zaplietla nádherné vrkôčiky. Klárkine čierne kučery nikdy nevynechala. Nechýbala pusa na učesanú hlávku či pochvala, ako jej voňajú vlásky. S vrkočmi chodili domov aj ďalšie  cigánočky z triedy.

 

Som si istá, že pani učiteľka týmto urobila pre prijatie rómskych detí ich rovesníkmi viac, ako dokážu hocijaké zážitkové programy. Ďakujeme, teta Veronika, Anička, Danka, Mirka, Majka.

 

Prajem všetkým deťom, aby ich prvá skúsenosť v materskej škole bola prijatie a pocit bezpečia. Aby spomienka na končiaci sa rok v škôlke bola príjemná, ako tá naša.

 

Eva Stanková, pestúnska mama