Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Tretie pokračovanie príbehu malej Sibél z pohľadu jej pestúnskej mamy.

 

"Konečne zaspali a ja si nasádzam mäkké slúchadlá a zapínam moju obľúbenú hudbu. Svieca a ticho k tomu. Dnes sme sa lúčili s vianočným stromčekom. Boli to prvé Vianoce s našou Sibélkou. Už je u nás 8 mesiacov. 

 

Keď zatvorím oči, nechám svoje myšlienky voľne plynúť. Idú odzadu: uspávanie detí; žiarlivosť Jurka ho priviedla do našej postele, kde my traja, Jurko, Sibélka a ja zaspávame spolu na jednom vankúši, ja obložená rukami a nohami svojich detí - je to ako spánok družných šteniatok krížom krážom poprekladaných.

 

Prezliekanie do pyžama – deti ma nepočúvajú. Prosím ich, aby mi urobili radosť po celom dni a zakryjem si oči. Rátam do päťdesiat a čakám, že keď odkryjem zrak, uvidím každého, ako mi robí radosť. Spustí sa lavína snaživých vzdychov pri vyzliekaní ponožiek a nohavíc, hľadanie pyžám medzi dekami a vankúšmi, rýchle trhané a nekoordinované pohyby mojich inak zasnívaných detí. Trochu pozerám pomedzi prsty a bavím sa. Odkryjem oči, Jurko mi v pyžame vhupne do náručia v hojdacom kresle a teší sa so mnou, dáva mi pusy na líca. Každý sa mi ukazuje, po vzore Jurka sa približujú a čakajú, čo poviem.

Hra s papučami navlečenými na rukách. Akože zbrane. Sibi to opakuje, veď čo by zaostávala za chalanmi. Mela, živá guľa papúč a detí pred očami, ešte stojaca, ochvíľu sa jej časť oddeľuje a najmenšia padá. Plač, sekané prerušenie obrazu. Chvíľu som sedela. Upokojujem, v uchu mi rezonuje jej plač. Kričí: „Nono Janko, nono Jurko!“ Čičíkam, no pripomínam jej, že si sama nedala pozor. Že sa mala uhnúť, ako sa hýbali jej smerom. Že oni sú ťažší a väčší. Upokojí sa, až keď povedia „prepáč“. Hneď sa začne jašiť znova…

 

Takto to vždy nebývalo. Len pár mesiacov dozadu prestala používať stratégiu osamenia pre svoje hrozivé emócie. Keď som videla, že beží preč a chce sa schovať či zatvoriť, zastavila som ju, vzala do náručia a nedovolila som jej byť v tom sama. Z času na čas sa stane, že ešte túto stratégiu obnoví, no už chodí za mnou. Zvalí svoje oťažené ramená a telíčko plné krivdy na mňa a ja mám so všetkým mojím nadhľadom, ktorý mi v tú chvíľu ostal, byť tam s ňou.

 

Nie je to vždy ľahké. Deti stimulujú moje zmysly až tak, že som niekedy veľmi
predráždená. Raz som sa nahnevala ja a to tak, že som im nedovolila ísť za mnou. Sibi sa rozplakala a prišla za mnou aj tak. Vtedy som zmäkla, pochopila som, že je za najhorším, ak to ja dodatočne ešte nezhorším. V tú chvíľu mi opätovala to, čo som jej dávala trpezlivo niekoľko mesiacov ja. Prítomnosť pri trápení. Ach, aké čarovné zrkadlo vedia nastaviť. Inokedy sa stalo to isté jej. Posielala nás preč, že chce byť sama. Kým to moje odmietnutie spracovala, poslala nás ešte mnoho ráz preč. Vidím obraz Jurka a Sibi, hadajú sa. Jurko poznamená: „Ty si menšia než ja“ - to je Sibélkina citlivá struna. Nechce byť menšia, lebo menšia môže v jej očiach znamenať, že je „menej“. Začne sa rozčuľovať. Zrovna som si chcela dopriať raňajky, takže vravím mierne podráždene: „Načo jej to hovoríš, Jurko, keď vieš, že ju to hnevá?“ Jurko len na to čakal. Zvinie sa do klbka na kuchynskej stoličke a čaká, že ho začnem upokojovať a hladkať. Sibi zatiaľ plače a ide sa zosúvať pod stôl. Janko je najstarší, on má väčší nadhľad, no neznáša tieto situácie. Ide do detskej izby.

 

Musím upokojiť oboch, potom si musia odpustiť. Inak si budú robiť zle stále. Keď si neodpustia, Sibi sa rozčuľuje, aký je Jurko hrozný. Potom sa provokujú navzájom. Keď sa konečne dostanem k raňajkám, oni sa už smejú. Žiarlivosť a náš boj s ňou. Jurko ani Sibi nemali predtým skúsenosť s (mladším) súrodencom.

 

A potom, zobrala som ich na krásny zasnežený sánkarsky kopec u nás na dedine. Chytili sa za ruky, vyťahovali sa z „jám“, pomáhali si a hrali sa na najlepších súrodencov. Malí samostatní drobci držiaci sa za ruky. Niet dojímavejšej scény pre unavenú mamu. Zavolajú ma na sánky tiež. Tak idem, hoci som na tom nesedela dlho. Hneď prvýkrát sa prekotím. Kostrč sa neuhne. Vstávam a radšej túto zábavku prenechávam plne im. Sibi je ale zaskočená mojím zranením. Každý deň sa ma potom pýta, či mám ešte bolesť. Jedného dňa poviem „nie, už ma to nebolí“. „Juchúúú!“ skáče a tlieska od radosti, beží za chlapcami radostnú zvesť oznámiť. Oni len pokojne skonštatujú, „super.“ „Dám ti cukrík, maminka! Už nemáš bo!“ Oslávi to so mnou s lámanou čokoládou z mikulášskych zásob. 

 

Sibélka sa na mňa chce podobať. Chce moje šaty. Usmieva sa a pritom sníva. Jej zasnívané oči milujem. Hovorím jej, že keď bude veľká, tak jej tie šaty dám. Inokedy jej pochválim sukničku. Ona mi na to povie: „Keď budeš veľká, maminka, dám ti ju.“ Vlastne som ešte nepovedala, že Sibi má 3 roky. Oslávili sme ich spoločne, jej prvé narodeniny u nás. V niečom má teda len 1 rok. A to niečo je zraniteľnosť. Vnútorná neistota možno. Často sa k nej túlim aj ja. Má niečo, čo aj ja potrebujem. Máme vzájomné nasycovanie. Maľuje: „Toto je naša rodina: Janko, Jurko, tata, ja, mama, Janko a Jurko.“ Tých povie dvakrát. Má silné komunitné cítenie. Každú návštevu ponúka ako dobrá hostiteľka a keď návšteva odchádza, čuduje sa, že u nás nebudú aj v noci a stále. Vie sa vyhecovať z pozornosti viacerých ľudí, srší vtedy energiou. „Kto chce sánkovať, guľovať a stavať ´Michulacha´(rozumej snehuliaka), nech zdvihne ruku!“ Jej sršiaca pozitivita každého presvedčí, že ju má zdvihnúť. 

 

Pred očami mám ešte obraz leta. Vynára sa mi jej bolenie bruška pri cestovaní do Banskej Štiavnice v lete. A jeho zviditeľnený obsah z predchádzajúceho dňa. Vždy ju bolí bruško v aute. Môže to byť aj jej prevážaním od rodiny k rodine, celkom dvakrát. Pre ňu existenciálne ohrozenie, pretože to, že vďaka prevozu našla svoju skutočnú nebiologickú rodinu, si uvedomila až dodatočne. V tej chvíli bola plná strachu, podvedome to cíti naďalej. Auto a prevozy. V autobuse ju bruško nikdy nebolí. Boli aj prvotné ťažkosti, ktoré uplynuli asi po 1 mesiaci a ktoré zahŕňali odmietanie manžela, odmietanie bežných jedál, nutkavé púšťanie vody z kohútika, nutkavé splachovanie, schovávanie sa pri prežívaní nepríjemných emócií, odmietanie ísť do nášho domu a úsilie ostať len vonku, neochotu zaspávať vo dvojici v jednej izbe. A ešte niekoľko ďalších.

 

Ako ale postupne silnel náš vzťah, všetko sa odbúralo. Prišiel aj očakávaný vzdor. Sibélka si ho môže dovoliť. Je pravdou, že je ťažké ustáť to. Stále sa hľadám a lavírujem, aby som jej nastavila jasné hranice a zároveň neoslabovala náš osemmesačný vzťah, aj keď číselné vyjadrenie času je vždy povrchné. A najmä v tomto prípade. Pre také malé dieťatko je osem mesiacov plných lásky dvoch zaľúbených rodičov a dvoch tvorivo neposedných starších bratov celá večnosť, ktorá ďalej bude pokračovať a rozjasňovať jej predchádzajúcu neistotu.

 

Odkedy máme Sibélku medzi nami, vidím každý deň o 2 žiarivé očká viac, hladkám ďalšie malé telíčko, mäkko túliace sa a chvíľami túžiace takmer splynúť so mnou. Počúvam ďalšie ukecané dieťatko, ktoré túži vyrovnať sa vo všetkom starším bratom. Pokojné a vnímavé, inokedy veľmi živelné, ale vždy silne emotívne... Duchovne nás obohacuje jej jemná a citlivá povaha, jej vnímavosť a láska. Cítime odlišné korene, ale deti vedia, že nám ich dal Pán Boh. Janka a Jurka od bábätka a Sibi od 2 rokov. Že sú vlastne všetci od Boha a toto bol Jeho zámer. Aby boli s nami, aby sme boli všetci spolu."

 

mama Zuzana Šeligová, Žilina

 

fotografia je ilustračná, fotograf Martin Dubovský

 

Prvú časť príbehu: http://navrat.sk/o-nas/centra-navrat/62-centrum-navrat-v-ziline/474-nase-prve-objavy-so-sibel

 

Druhá časť príbehu: http://navrat.sk/o-nas/centra-navrat/62-centrum-navrat-v-ziline/475-ako-lupen-z-ruze