Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Prinášame vám pohľad na adaptačnú fázu priamo od pestúnskej mamy malej Sibél.

 

"Slnko nás oslepuje cez čelné sklo auta. Cesta zo Žiliny smer Nitra – ideme si po našu princeznú, naše dievčatko, našu dcérku. Ako to len znie - cítim sa, akoby som šla rodiť. Aj svojho druhého syna som rodila v Trenčíne. Auto obchádza toto mesto a prechádzame do ďalšej fázy kontrakcií. Slnko netuší, ako ma vnútri spaľuje.

 

Máme doma už dvoch synov. Janko a Jurko sú dvaja super bratia, ktorí nám niekedy tak trochu robia vrásky, no ich tvorivosť, zmysel pre humor a nečakané záplavy radosti sú pre nás všetkým. Vo výchove sme prešli rôznymi fázami a bez toho, aby som teraz mudrovala, poviem len, že sa nám páči, akí sú. „Ja ju budem stále mojkať a budem s ňou spávať.“ „A ja ju budem stále pusinkovať.“ O svojej babke sa vyjadrili: „Nemusí s tým súhlasiť, ale musí ju mať rovnako rada ako nás.“

 

Už sa neviem dočkať toho momentu, keď príde do nášho domu, otvorí tie veľké oči a bude prezerať postupne celý náš dom, izbu po izbe. Som zvedavá, čo ju upúta, ako bude rozprávať, ako sa na mňa usmeje, akým spôsobom ma pohladí a objíme. Naozaj to je podobné ako priviesť na svet vlastné dieťa a potom všetko spolu objavovať. 

 

Tabuľa Kolíňany, už sme tu. Prišli sme si po ňu, behá po úzkej presvetlenej chodbe a jej vranie vlasy sa lesknú z odrazu svetla. Zbadá nás, beží menej presvedčivo... ale beží. Potom kráča. Zosmutnie. Profesionálna mama stojí pri nej, je v čiernom. Maličká jej dnes odíde. Prekročí jednu fázu života. Sibélka sa pomaly začína na nás usmievať. Profi mama ešte narýchlo píše na papier posledné informácie. „Treba ju pri každom prebaľovaní natrieť rybacou masťou… má alergiu na mandarinky… na líčko jej natierajte modrú Indulonu.“

 

Čupím pri Sibélke a hľadím na jej okrúhlu tváričku. Je rozkošná, no ja sa snažím odfotiť si do hlavy jej výraz, ktorý má, keď ešte nevie, čo sa chystá. Najbližšie dni ho asi neuvidím. Profi mama mi podáva papierik, dávam jej Merci – to najväčšie. Objímem ju, ona je roztrasená, odmieta bonboniéru, no posunkom ju presvedčím. Máme slzy v očiach. Ďakujem jej. Za všetko.

 

Auto štartuje, Sibélka sa vezie nabalená chipsami a sladkými vodami, drží si ich poctivo v rukách. O pár minút zaspí. Dlhé mihalnice, pohodlné kraťasy, čokoládovo-hnedá autosedačka ladiaca k jej snedej pokožke. Fotím si ju, som plná radosti. Prichádzame k Žiline, Sibélka sa budí, má hneď dobrú náladu. „Autoo! Vau! Most!“ Zvolania sú plné energie, teší sa z „výletu“. Vidí kopce, iný kraj. Parkujeme, naši psi ju vítajú, vezmem si ju na ruky a prechádzame spolu – ona a ja – cez prah dverí.

 

Prekvapený výraz, trochu plachý, neurčitý, hneď spomína naše deti. „Ko! Ko!“ /rozumej Janko! Jurko!/. Celý deň až do večera skáče, teší sa, burcuje naše deti, volá ich, chytá ich za ruky, lomcuje ňou nadšenie. Starkí ju prídu pozrieť. Na dvore je v najlepšej nálade. Úsmev z tváre im nemizne, sú z nej paf. V dome sa hrajú naháňačky. Manžel povie „Sibi, toto je tvoja postieľka, kde budeš spinkať.“ Sibélke klesnú ramienka a hlavička, zosmutnie, začne mrnkať. Prichádzam k nej, ale hneď sa začne znova jašiť s chlapcami. Večer zaspí neskoro, až o 22.00 pri rozprávke /ako bola zvyknutá doteraz/.

 

Ďalší deň po odprevadení chlapcov do škôlky a školy je jej smutno. Stále chce ísť „fon“, obúva sa, doma vydrží len krátko, rýchlo niečo zjem a bežím za ňou. Nie je priestor na výchovu, na usmernenia, ako to chcem ja; aspoň zatiaľ nie.

Nič nezjedla. Ideme do obchodu niečo kúpiť, no chce len sladkú vodu a termix s lentilkami. Zje len lentilky. Prší, ideme kúpiť gumáky. Je rada, teší sa, no potom si ich nechce obuť. Má na sebe žltý pršiplášť, no je strašne skleslá. Často mrnká a spomína Peťa – to bol jej súputník, skoro dospelý skorobrat. Ideme po Jurka do škôlky už na obed, teší sa, volá ho, odtiaľ na besiedku Jankovi ku Dňu matiek. Volá ho, kýva mu, široký úsmev. Stále ich chce objímať. Ach.

 

Na tretí deň stále neje. Dojedá len chipsy od profi mamy. Ideme sa ukázať mojej kamarátke a tá nám ponúkne obed. Skúsime, možno si dá. Spolu sadneme k stolu. Ja sa usmejem, zbadá moju nádej. „Neccem.“ Odsunie tanier. Strategicky sa odplížim na WC /Čo ak je to mnou?/ Počujem, ako štrngá s lyžicou. Prídem, znova nechce. Znova odídem. Doje aj mäsko s ryžou, kým som preč. Je mi z toho ťažko, no chápem. Prestávam na to tlačiť. Jedlo od teraz ponúkam len tak do pléna. Kto si dá? Večer si dá červenú papriku.

Na ďalší deň musím ráno skočiť do práce. Hrozne plače, keď odchádzam. Čo si asi myslí? Čo jej to robím? Mám zo seba strašne zlý pocit.

Už budem len s tebou… stále.Po príchode domov ju objímam. Pár sekúnd je neutrálna, takmer apatická, potom sa „preberie“. Objíma silno a s istotou. Dáva do objatia celú seba. Keď chceme, aby niečo jedla, odídeme. Dáme jej jedlo na stôl a nekomentujeme.

 

„Mama nono!“často počúvam, keď ju mám chuť pohladiť, usmiať sa. „Mama, nono!“ Ako dni pribúdajú, je toho „nono“ stále menej a mení sa na vtipný posunok prstom, z ktorého sa obe smejeme. Spontánne pri jašení mi veľa dovolí, objímame sa skoro holé, sme len ja a ona. Keď je ale iná situácia a ona nie je práve v spontánnom naladení, vtedy ju môj úsmev a pohladenie skôr rozruší, pripomenie jej, že JA som tá, ktorá si nárokuje byť jej najbližšou súznejúcou osobou. Môj muž sa k nej veľmi chce priblížiť. No nedovolí mu skoro nič. Aspoň nie tieto prvé dni. Stačí, že sa objaví a ona ustrnie, začne mrnkať. Je mu z toho ťažko, bojí sa, že sa to nezmení. Ale zmení sa to…

 

Uspávame v kočíku, nie už pri rozprávkach. V obchode sme jasní. Ideme kúpiť to a to, sladké vody tam nepatria. Ani iné sladkosti. Doma „cucu“ máme. Dávame po troškách po jedle. Sibélka sa snaží vynucovať si aj krikom, plačom. „Chcela by si cucu? Ja viem, viem, že by si chcela. Po jedle ti dám. Teraz ideme kúpiť chlebík.“

 

Objímem ju, občas ma kopne. Pri amoku si ju otáčam chrbtom ku mne, ale držím si ju, aby vedela, že som tu. Občas mi trochu aj lezie na nervy to jej mrnkanie. Je to čisto egoistický pocit, lebo racionálne to úplne chápem. Má na to predsa nárok, je v adaptačnom období, má 2,5 roka, má vzdor. Je to normálne.

 

Po 2 týždňoch si trúfnem učesať ju trochu inak než doteraz. Zaujímavé. Mám zrazu pocit, že je viac „moja“. Manžel sa hrá s ňou viac a viac, preklenul to cez hru s chlapcami – a tých ona miluje, nič jej nesmie ujsť. Všetko chce robiť ako oni – dokonca aj cikať postojačky. Keď zistí, že jej to steká do topánok, zosmutnie. Nevadí, aspoň vyliezť na rebrík dokáže. Aj zoskočiť. Aj šľapať na cykloodrážadle. Cit, aký k nim prechováva, je neopísateľný. „Ko“, ktoré vysloví, je plné nehy, radosti, starostlivosti. Vo mne hľadá sprievodcu, dieťa na hranie, bábiku /kŕmi ma fľašou/, priateľku, ochrankyňu. To všetko u nej znamená Mama.

 

Je úžasné spoznávať ju spolu s jej tajomnom, ktoré my nepoznáme, a o ktorom nám nemôže povedať. Ten cit je taký výnimočný, ešte som nič podobné nezažila. Ľúbiť ju materskou láskou a zároveň ju ešte len spoznávať, blúdiť v jej vnútornom bludisku a potom sa tam s ňou okamihmi stretať. To stretnutie je potom ako silný výboj lásky.

Každý deň sa na to teším, ako niečo nové v nej objavím. Ako ma pozve do svojho sveta, ukáže mi zaiskrenie svojich očiek a ja budem fantazírovať nad tým, čo všetko si predstavuje."

 

mama Zuzana Šeligová, Žilina

 

fotografia je ilustračná, fotograf Martin Dubovský