Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

 

Prinášame vám článok o rodinnej starostlivosti a opustených deťoch z roku 1922. Nenechajte sa zmiasť. Aj keď od vydania článku uplynulo 96 rokov, myslíme si, že obsah nie je až taký starý, ako by sa spočiatku mohlo zdať - je totiž o všetkom tom, o čo sa v Návrate snažíme aj dnes.

 

rodinna peclivost a dieta

 

„Odporcovia rodinnej pečlivosti spomínajú jediný závažný dôvod: niet vraj rodín, do ktorých by bolo možno umiestniť všetky potrebné deti. Ale ich záver -  stavajme a zriaďujme ústavy! – nie je správny. Keby saúsilie a peniaze venované na vybudovanie ústavnej pečlivosti obrátili v prospech rodinnej pečlivosti, nedostatok pestúnskych rodín by prestával. Pretože nie je pravda, že by nebolo dosť rodín, v ktorých by našli domov opustené deti. Preto sa aj neochota, zaujímať sa o cudzie deti zväčšuje. Ale pravdou je, že nemôže byť porozumenia pre vec, ktorá ostáva neznámou a nevysvetlenou: chýba nám účinlivá propagácia na venkove. Ak sa nám podarí ju dobre zorganizovať, bude mať umiestňovanie v rodinách tak zrejmé výsledky, ako sa ukazujú klesaním procenta úmrtnosti nemluvňat v ostatnom roku, keď sa sieť odborov a ochrany matiek a nemluvňat rozšírila po Morave. Propagáciu myšlienky rodinnej pečlivosti musia začať sociálni pracovníci a úspešne dokončiť patrne deti samé.

 

Ľudia na venkove vedia počúvať so záujmom a urobiť si vlastný úsudok. A sociálna pečlivosť im nie je predmetom tak cudzím a nepochopiteľným, ako by sa zdalo. Nie je to len vypísanie číslic všakovakých útulien, sirotincov, vychovávatelien a iných zariadení, o ktorý náš obyčajný, z pospolitického ľudu občan nemusí sa zaujímať. Ale sú tu historky často dojímavé a niekedy zábavné, o deťoch, ktoré mali svoj domov, teraz ho nemajú, ale ho hľadajú. Prípady veľmi pochopiteľné, pretože ich je v každej obci niekoľko. A tiež pochopiteľným sa stane každému, že také dieťa je radšej doma na dedine než v ústave. Pretože aj každý vojak dnes vie, o čo milšie je mu jeho malá izba a ťažká práca doma než výstavné, moderné kasárne so svojím životom. Z toho nemôže byť nič dobrého. Čo je najcennejšie na domácej výchove, a čo práve v terajších časoch udržuje vyššiu mravnú úroveň venkova nad mestom i pri všetkých ponosách na chyby venkovského ľudu, je vysoký stupeń pracovitosti dedinského ľudu. Pracovitosť je u nich zakorenená zvykom, ktorí rodičia oddávajú svojim deťom a snáď práve vzrastajúca nečinnosť ľudí mestských vzbudzuje v nich odpor.

 

A tejto pracovitosti možno privyknúť, naučiť sa iba výchovou v rodine, nikde inde. A vidiek je najlepším prostriedkom k tomu. Pretože poskytuje už maličkým, sotva behajúcim deťom príležitosť k práci, skoro zábavke, ktorá popri primeranej snadnosti má všetky vlastnosti záväznej povinnosti i s následkom prípadného trestu alebo odmeny. A dieťa rastie v ovzduší práce a je malým článkom vo veľkom ovládaní prírody. Toto istotne nemôže poskytnúť žiadny ústav. Všetky tie umelé získané príležitosti k práci – dielne a každodenné úlohy sú marné, bez života, lebo ich život nevyvoval a nedajú sa v živote aplikovať!

 

A keď pomyslíme, akú moc má zvyk v živote väčšiny ľudí – väčšiu než má myslenie či vzdelanie – pochopíme, aký význam má skoré privykanie dieťaťa v práci, budúcemu životu. Čo chceme dosiahnuť? Len dieťa zaopatriť? Nie, to je málo: chceme z neho mať človeka schopného žiť, platného v spoločnosti ľudskej. Takým ho môžeme ale vychovávať jedine v rodine.

 

Myslím, že nie je tak ťažké vec vysvetliť verejnosti. Je len chyba, že vysvetľujúcich hlasov je málo. Ale tejto chybe dá sa odpomôcť.

Pravda je síce, že ľudia pochopia, súhlasia – ale oni si predsa nemôžu vziať do opatery cudzie dieťa! Je pravda, sú sami, nemajú starosti, mohli by, ale... Ale tu prestáva reč a začína argument. Máme skúsenosti s deťmi z Viedne, z Ruska, z Českého srdca? Nie, nik ich nechce. Ale príďte s nimi do dediny – a čo chvíľa ich máte málo. Zapadnú do rodín, sú „naši“ a najťažšia je chvíľa rozlúčenia. Snáď by taká propagácia bola najrýchlejšia a najúčinnejšia: priviesť deti, aby si našli domovy a získali svojim podmaňujúcim detstvom....!“

 

Zdroj:

Stáž na Sione - časopis modranského sirotinca (od začiatku vydávania časopisu uplynulo 125 rokov)

Ročník XXX. November 1922. Číslo 11.

autorka článku: Pavla Krivičková